Posledný týždeň sa u mňa niesol v duchu „ok, som tu, bývam, pracujem, čo ďalej?“ Prvé 2 týždne boli pre mňa niečo ako dovolenka. Vracala som sa do obľúbených podnikov, k obľúbeným jedlám.. Bola som v pube, kde som zvykla chodiť s priateľmi a dala si obľúbené pivo Kilkenny. A pár krát aj moje milované Nacho loaded fries, v pube kde robím, ktoré majú asi tak milión kalórií a nulovú nutričnú hodnotu. Ale obrovskú emočnú:).
No nič už nie je ako pred tým. Ako keď som tu mala partiu a pocit, že k niekomu patrím a keď sme sa spolu smiali na veciach, ktorým ľudia „zvonka“ nerozumeli. Chýbajú mi. Ale nie som sklamaná, vedela som, že to tak bude. Ale chýbajú mi. Každý deň.
Posledné dni som už celkom uprataná a menej času trávim zábavou a som viac „v sebe“. Aj preto som sem prišla. Žijem ranným behom, surfom, čítaním, prácou a hraním sa s fotkami. Snažím sa menej míňať a keďže mi konečne prišla „normálna“ výplata, už som niečo aj odložila. Samozrejme som si kúpila aj oblečenie. Nie som stroj. Som žena:). Oblečenie mi narozdiel od drinku či jedla kúpeného vonku aspoň ostane, takže je to vlastne rozumné:).
Takže, čo som zažila?
Môj prvý stret s medúzou
Dlho som sa bránila rečiam o tom, aká je Austrália nebezpečná. Je, aj nie je. Ale priznávam. Zažila som svoje prvé popŕhlenie medúzou – asi blue bottle. Nebolo to nič strašné, som vlastne rada, že to mám za sebou a viem čo čakať.
Na nohe to až tak nebolelo. Keď ma však počas pádlovania na surfe popŕhlila na prste ruky, škaredo som zanadávala. V Angličtine, čo je škoda, lebo mi všetci okolo rozumeli. Pichľavá nepríjemná bolesť. Na prste mi ale nič neostalo. A na nohe, kde som pŕhlenie pocítila len ako malú nepríjemnosť, som mala ešte pár hodín fľak. Nohu som si odfotila, ale príde mi zvláštne dávať na web fotku svojej píšťaly, tak ma prosím ospravedlňte. Posielam radšej ilustračné foto tej medúzy.
Medúzy, pádlovanie, oceán.. to ma dostáva k ďalšej téme a to je moje milované surfovanie.
Viac surfovania
Dokonca som sa rozhodla kúpiť si vlatný board. Problém bol v tom, že som nevedela aký. Výber boardu ale nie je veľmi zábavná téma, takže tomu sa venovať teraz nejdem. Podstatné je, že som v pondelok zažila dve surfovačky, ktoré mi voľbu upratali. Jednu plánovanú a jednu spontánnu.
Išli sme s kamarátom, ktorého poznám zo surfovania z minulého roka, do Coolangatty. Je to niečo ako „sídlisko“ na juhu Gold Coast, kde je viacero miest vhodných pre surfovanie. My sme išli na Greenmount, na obrázku hore (aj keď z neho veľa nevidno). Chvíľami som sa musela štípať, mala som pocit, že som v raji. A ešte stále sa vo mne sem tam ozýva pocit viny – zaslúžim si ja niečo takéto?
Vo vode sme boli asi 3 hodiny. Tú tretiu hodinu mi už začínala byť zima. Učila som sa chytať zelené vlny a musela som veľmi pracovať s mojou (ne)trpezlivosťou a .. nervami:). Asi dve hodiny mi trvalo kým sme ja a moje telo pochopili, čo máme robiť. A keď som mala pocit, že konečne „viem“, zistila som, že na to nemám silu / správny board / rýchlosť.
Malý výlet
Pristihla som sa aj pri tom, že som päsťou treskla o board. Nebol môj, tak ma dúfam kamoš nevidel. Po troch hodinách, keď som mala zimomriavky hádam už aj na ušiach a sexy opálenie krátkeho rukávu z mojej rushie, išli sme konečne von. Že sa ideme niekam previesť a niečo zjesť.
Išli sme na juh do Kingscliff, takého typického austrálskeho mestečka, kde to Austroškou doslova dýchalo. Trošku iný pocit, ako prechádzať sa v turistami preplnenom Surfers Paradise. V potravinách sme si kúpili snack a išli ho zjesť do zátoky pri pláži. Aj môj tanier sa niesol v Oz nálade:). A vyzeralo to tam nádherne. Bolo proste fajn opäť vidieť niečo nové a o tom Austrália je – o výletoch a roadtripoch.
Po snacku sme sa nachvíľu natiahli na deku a potom sme chceli ísť domov. Verte mi, že po troch hodinách hojdania sa a pádlovania vo vode sa človek celkom teší na suchú posteľ… Zdvihli sme sa z deky, sadli do vanu a padá otázka – „chceš si ešte zaplávať?“ A vtedy prišiel jeden z tých momentov, keď vaše ústa rozprávajú a mozog úplne nechápe čo a prečo to hovoria.
Ďalší surf na Rainbow Bay Beach
Hovorím „zaplávať ani nie.. ale.. ešte by som si zasurfovala..“ V tom momente sa mi rozbúchalo srdce a musela som sa smiať sama na sebe. Detská radosť. Išli sme hneď vedľa Greenmount, na Rainbow Bay Beach. Sem:)
Tu sa mi páčilo ešte viac, vlny boli širšie aj vyššie a mala som pocit, že na danú plochu je nás ľudkov sediacich na doskách menej. A hlavne, žiadni rodičia čvachtajúci sa s batoľatami v dohľade. Som totiž dosť nervózna z toho, že keď konečne naskočím na board, tak niekoho zrazím. Predsa len ešte neviem toto plavidlo úplne kormidlovať:).
Každopádne, po pár pokusoch sa mi podarilo chytiť tú nešťastnú zelenú vlnu. Bez toho, aby som potrebovala pomocný push od kamaráta (spôsob akým sa učí surfovanie). A pomohol mi môj hnev, ktorý vie byť niekedy skvelým kamošom. Keď treba veľa energie a treba ju rýchlo. Vlna mi totiž skoro ušla, ale frustrácia z celého dňa sa nazbierala presne v ten správny okamih. Počas tých pár sekúnd mi mysľou bežalo, že tú ….. vlnu chytím, aj keby som mala niekoho zabiť.
Bola som v tom momente fakt naštvaná a chcela som tej vlne ukázať kto je tu pán. Asi nikdy v živote som tak rýchlo a silno nepádlovala a hopla. Bola som na nej:). Pár sekúnd jazdy a šup do vody. A dve minúty rozdýchavania a šťastia:). Tiež svalovice po zvyšok dňa.
Večer som bola hotová. A už sa neviem dočkať ďalšieho dňa vo vode. Čo bude buď zajtra, alebo v nedeľu.
Malá surf úvaha
Celkovo som premýšľala, prečo to tak milujem. A mám pár racionálnych vysvetlení. Akože mám rada vodu. Tiež slnko. A teraz mám v tej vode aj čo robiť a je to zábava. Navyše mám stále pred sebou nové méty. Nový typ boardu, iný typ vĺn, neskôr sa učiť surfovať barely… (joke:)).
Navyše surfovanie je svojím spôsobom dosť spirituálne. Učí vás žiť pre prítomnosť. A pokore. Skúste začať premýšľať nad tým, čo bude večer v práci. Alebo prečo vaša frajerka stále tak vyvádza a prestaňte pri tom nachvíľu vnímať oceán. Nebuďte potom prekvapení, ak dostanete od Poseidóna peknú facku. Buď tu a teraz, alebo vypadni z vody.
Pekne znejúce výhody by sme mali… Ale podľa mňa, keď niečo milujeme, racionálne dôvody sú len snaha zakryť fakt, že dôvod nepoznáme a sme vlastne iracionálni (blázni). Proste to milujeme. Bodka. A ozaj. Videla som delfíny. „Surfovali“ na tej istej pláži ako ja. Úžasný pocit, mať rovnaký vkus ako delfín.
A čo ďalšie cestovanie?
Čaro života tu ma tak pohltilo, že som skoro na všetko zabudla. Našťastie som sa ale venovala produktívnej činnosti – scrollovaniu instagramu – a dostala som sa k postu jednej kanadskej poétky, ktorú mám rada. Písala o cestovaní a o tom, čo človeku dáva. Tak som si spomenula, že som vlastne nechcela celé týždne „trčať“ na Gold Coast, že?
Takže som sa začala pomaly rozkukávať po tripoch. Jednak chcem vidieť Uluru, čo ma vyjde asi tak minimálne 1000 AUD a tiež chcem ísť určite pozrieť do Melbourne, kde rátam okolo 500 – 600 AUD, ale priznám sa, že tam som zatiaľ pozerala len cenu letenky, ktorá bude okolo 200.
Teraz mám prioritu board, potom tripy. Každopádne, mám to konečne opäť namysli a dúfam sa na výlety pritrafia tí správni ľudia. Nech je sranda. Ak nie, pôjdem sama a dobre sa naladím, nech je sranda so mnou. Dovtedy sa budem baviť tu na Gold Coast a ešte o tom niečo napíšem:).
