Táto myšlienka mi nedávno pripomenula, ako som kedysi randila s chalanom, s ktorým som si rozumela, ale bolo tam ALE.
Nenudili sme sa spolu. Chodili sme surfovať, uvarili si večeru, rozprávali sa o knihách. Stále tam však niečo chýbalo.
Výraznejšie som to začala cítiť, keď sme sa blížili k „tomu“ tretiemu mesiacu randenia – kedy sa väčšina vzťahov buď preklopí do niečoho vážnejšieho, alebo nevyhnutne skončí.
Napriek tomu, že nám bolo fajn, keď som si predstavila, že by sme spolu boli dlhodobo, pocítila som smútok. Cítila som sa v tej predstave sama.
Chýbalo mi tam akési teplo, čaro, ktoré nevieme úplne vysvetliť, ale robí vzťah romantickým, a nie len kamarátstvom.
Naše randenie plynulo prešlo do bodu mrazu. A hoci mi sem tam zachýbala jeho spoločnosť, nebolo to nič tragické. O pár mesiacov na to som spoznala Scottyho. A dostala najkrajší bozk svojho života.
Časom som pochopila, že to, čo mi vtedy pri pánovi XY chýbalo a pri Scottym som to cítila, bola akási hĺbka charakteru, hoci vtedy som to nevedela úplne pomenovať.
Dnes si myslím, že to súviselo s dvoma vecami:
Zázemie
Pochádzali sme z iného sveta. On vyrastal na súkromných školách a rodičia vedeli finančne podporiť akékoľvek jeho rozhodnutie. Sám mi povedal, že vedel, aké mal šťastie, pretože v podstate nikdy nemal v živote nejaký vážny problém.
Naopak, ja som už popri strednej robila po víkendoch na diskotéke (v poslednom ročníku som si chodila do školy oddýchnuť), zarábala som na seba od kedy sa len dalo a vďaka rôznym okolnostiam som rýchlo pochopila, že život sa s človekom niekedy nemazná.
To, z akého zázemia má vplyv na to, čo si v živote vážime, nakoľko sme donútení zamyslieť sa nad svojimi prioritami a hodnotami.
Sú to práve tie ťažké situácie, keď sme unavení, nevieme čo skôr a podobne, kedy okúsime kam až siahajú naše sily a motivácia. Pochopíme, kým sme a vieme podobné vlastnosti a hodnoty rozpoznať v iných.
A pri dotyčnom som mala pocit, že hoci sme si navonok rozumeli, „nevidel do mňa“. Z toho vyplýval ten pocit osamelosti.
Povaha
To kým sme nezáleží len na zázemí. Fantastický človek aj kriminálnik môžu vzísť zo skvelých aj otrasných podmienok.
Prirodzene existujú ľudia, ktorí sa nad vecami veľmi nezamýšľajú, bez ohľadu na dobré či ťažké okolnosti. Idú po porvrchu. A to je v poriadku.
A o tom píšem – ak ste obklopení ľuďmi, pri ktorých sa cítite sami, môže to byť tým, že dostatočne nekomunikujete, čo sa vo vás deje. K tomu mám tiež sklony.
Ale, ak aj ukážete, kto naozaj ste, skutočne do toho dáte všetko a človek vás jednoducho „nevidí“, nie je to vami.
A netreba sa preto trápiť. Tam vonku sú ľudia, ktorí vás dokážu pochopiť, budete sa pri nich cítiť „doma“ a viete, že nech sa stane čokoľvek, urobia všetko preto, aby vám pomohli. A možno malé prekvapenie, môžete ich stretnúť v každom veku. Stačí sa rozhodnúť, že vo svojom živote chcete pre nich urobiť miesto.
