Toto si vie predstaviť asi mnoho z vás: mladé dievča vyrastajúce na panelákovom sídlisku. Pozorujúce rodičov, ako chodia denno-denne do tej istej práce, nejako sa nezamýšľajúc nad tým, či im dáva hlbší zmysel. Dievča vnímajúce svet, kde mnoho vecí funguje na autopilota. A čudujúce sa, aký to má všetko zmysel.
Už vtedy som cítila, že svet za hranicami môjho sídliska, Slovenska — aj tých mojich vlastných — ma volá.
Túžila som využiť svoj potenciál, učiť sa o sebe aj o svete a žiť taký život, pri ktorom budem vedieť, že som ho žila „naplno“.
Zvedavosť ma neskôr zaviedla do Austrálie, a teda presunsula som sa o kus sveta, zlepšila si Angličtinu a otvorili sa mi obzory, o ktorých som kedysi ani netušila.
Žijem so snúbencom blízko k oceánu, do veľkej miery si riadim svoj deň a venujem sa tomu, čo ma napĺňa.
Ale to, že som dnes spokojná, nie je len okolnostiach. Tie sa môžu hocikedy zmeniť.
Súvisí to s tým, že robím to, čo ma vnútri poháňa — nasledujem svoju zvedavosť.
Práve to, že žijem v súlade s tým, kým som vždy bola (hoci som si to niekedy nechcela priznať), je tým, čo vo mne odštartovalo pozitívnu zmenu. A keby mi kedysi dávno niekto povie, že toto raz bude môj život, ťažko by som mu verila. A zároveň by som nebola prekvapená.
Moja dilema: Zvedavosť vs komfort
Trvalo mi dlho, kým som sa k tomuto odhodlala. Môj život doma bol v podstate fajn. Skvelí priatelia, rodina, kolegovia a práca, ktorú som milovala. A predsa, keď som prišla domov z práce a sadla si na gauč, premýšľala som o tom, či je to všetko. O tom, “čo je tam vonku”. Či je toto maximum, ktoré viem zo seba dostať. Mala som pocit, že mi niečo uniká.
Kladenie si týchto otázok nabralo na intenzite, keď sme sa so vtedajším priateľom rozhodli, že je po ôsmich rokoch načase “rozkývať sa” v našom vzťahu. Povedali sme si, že si dáme pol roka v Austráli ako posledné dobrodružstvo a po návrate sa začneme baviť o svadbe a kúpe pozemku.
A ja som sa začala budievať uprostred noci. Bola som vtedy v Austrálii sama, nakoľko priateľ musel odísť domov skôr. A ja som premýšľala, či je život vydatej ženy v rodinnom dome s deťmi pre mňa. Či bude ďalších 40 rokov života totálne predvídateľných, alebo si pre seba ešte niekedy ukradnem aspoň kúsok dobrodružstva.
Premýšľala som, či som zo seba ako človeka vyťažila maximum, či som zažila všetko čo som chcela. Nemala som tým namysli dovolenky či flirty. Chcela som vidieť svet, možno skúsiť inú kariéru, spoznať iné kultúry a zažiť iné situácie. Často som si nad touto dilemou poplakala. Rodina, zázemie, to, čo poznám, alebo svet, nové situácie, dobrodružstvo a rast, ktorý snáď bude sem tam aj bolieť?
Spätne vnímam ako najsmutnejšie to, že som o sebe pochybovala a mala som pocit, že je so mnou niečo zle. Frustrovalo ma, že nemôžem byť “normálna” a chcieť “normálne” veci.
Pred svitaním je najväčšia tma
Rada by som vám povedala, že som sa jednoducho rozhodla odísť do Austrálie a všetko bolo skvelé. Ale nie všetko sa vyrieši zmenou prostredia – hlavne ak si v sebe nosíme veľa negatívnych vzorcov.
Áno, s vtedajším priateľom sme sa rozišli. A ja som sa takmer po roku opäť vrátila do Austrálie.
Začala som surfovať, spoznávať nových ľudí, randiť, cestovať a neskôr študovať na vysokej škole.
Ale hoci som robila všetky tie veci, ktoré som chcela skúsiť, cítila som sa často prázdna a stratená.
Tiež som urobila nejaké chyby – napríklad som vyštudovala účtovníctvo, ktoré vôbec nie je tým, k čomu ma to prirodzene ťahá.
No vďaka týmto chybám som veľa pochopila – napríklad nerobiť rozhodnutia rozumom. Rozhodnutia robíme srdcom a rozum máme na to, aby nám povedal, ako na to. K tomu sa ešte vrátim.
Austrália teda pre mňa bola školou života a práve tu som zažila tie najťažšie chvíle.
A ako to už býva, práve v tých najťažších momentoch nájdeme poklad. A verím, že nie som sama, pre koho bol týmto obdobím covid.
Cesta späť k sebe
Celý život som sa udržiavala v stave zaneprázdnenosti.
A ak už som nemala čo riešiť, vymyslela som si niečo ďalšie.
Celá Austrália bola problémom – že som mala spolubývajúcich – priveľa a primladých. Že som robila v bare ponociach. Potom som robila v kancelárii cez deň, ale mala som šéfku, čo ma mikromanažovala a deptala.
Do toho som platila obrovské školné a mala malý plat. Minula som všetky úspory. Mala som pocit, že som v živote pozadu.
A potom to prišlo – dokončila som školu, presťahovala sa do lepšieho bývania a vyriešila rôzne problémy, ktoré sa mi ku jej koncu nazbierali. Došlo mi, že o pár týždňov, keď splatím nový matrac, opäť nebudem mať čo riešiť. Pamätám si, ako som ležala podvečer na posteli a hovorila si, aké to bude dobré. No pocitovo ma zrazu prepadla prázdnota. Akoby sa okolo mňa úplne zotmelo. Vtedy som si prvý krát uvedomila, že som bola závislá na problémoch – pretože pre mňa bolo ľahšie stále niečo riešiť, ako sa zastaviť a priznať si, že sa cítim prázdna.
O pár týždňov neskôr Austrália zatvorila hranice, takže ak by som odišla domov za rodinou, so životom v Austrálii a súčasným partnerom by som sa rozlúčila – na strašidelnú dobu neurčitú.
Nebolo úniku.
Konečne som bola donútená postaviť sa sama sebe a opýtať sa:
„Čo naozaj chcem?“
„Čo chcem robiť?“
„Čo ma napĺňa bez toho, aby som sa stále naháňala za niečím tam vonku?“
Sedela som nad svojimi silnými a slabými stránkami. Premýšľala na tým, ako ma bavila práca s klientami. Ako ma bavilo školiť. Chodiť na semináre o rozvoji a čítať knihy.
Napísala som svojej bývalej kolegyni, ale hlavne priateľke Márii, ktorá sa už nejakú dobu venovala koučingu. Chcela som vedieť jej názor na to, ak by som sa do koučingu pustila aj ja. Prišla mi veľmi rýchla odpoveď: „Choď do toho.“
Bolo rozhodnuté – urobila som si prieskum kurzov koučingu a v roku 2020 začala študovať.
Koučing a NLP sú neoceniteľným nástrojom pre pomoc druhým, no vtedy som pomohla najmä sebe. Aplikovala som všetko, čo sa len dalo – fokus na veci, ktoré môžem kontrolovať, sledovala som spôsob svojho myslenia a učila sa, ako zvládať svoje vnútorné nálady. Zažila som koučing a NLP na vlastnej koži.
A môj život sa zmenil aj navonok – prišla nová práca, šéfovia, ktorí mi dali obrvoskú autonómiu a finančné prilepšenie, ktorému by som pár rokov dozadu neverila.
A to všetko vďaka tomu, že som sa konečne zastavila a investovala do seba.
Dnes, o jednu koučingovú a 2 NLP certifikácie neskôr jasne vidím, že celá táto cesta dávala zmysel.
Ísť za hranice – či už geografické, alebo tie v nás, ktoré nás zbytočne držia späť – je presne to dobrodružstvo a sloboda, po ktorých to dievča na panelákovom sídlisku túžilo.
A táto moja časť v mojom vnútri mi je vďačná.
Želala by som si, aby si každá žena dopriala šancu a práve také dobrodružstvo, aké chce ona.
Môže vyzerať inak to moje, podstatné je aby sme žili v súlade so sebou – vtedy sa budeme cítiť naplnené a slobodné.
