Tento víkend strávime v Brisbane. A ja som vďaka tomu zažila a-ha moment.
Súvisí s peniazmi a prioritami.
V tomto období prechádzame s partnerom akousi zmenou, akoby máme za sebou určitú etapu a rozhliadme sa ďalej.
Okrem iného sa pozeráme na tému financií aj investovania. Ja oprašujem a doučujem sa, čo mi ušlo medzi kariérou finančnej sprostredkovateľky a dneškom.
Koniec koncov, vďaka tomu, že sme sa obaja v minulosti tak trochu popresúvali po svete, nie sme tam, kde by sme chceli byť. On strávil čas na Novom Zélande, vo Francúzku a Kanade a po príchode domov do Austrálie začal odznova. A ja po príchode sem tiež.
Obaja vnímame, že mať zážitky je celkom pekné, ale materiálne otázky sú neoddeliteľnou súčasťou života.
A aj preto dnes o peniazoch píšem častejšie. Chcem aby ich všetci dobrí ľudia mali viac.
Moja dlhodobá dilema
Jednu z vecí, ktoré som v sebe mala dlho nevyriešenú bol konflikt medzi tým, že chceme s partnerom odkladať čo najviac peňazí, ale zároveň si neskutočne užívame čas, ktorý trávime vonku, či už pri drinku alebo dobrej večeri. Bolo to niečo, čo napovrch vyplávalo pri určitých príležitostiach a akosi mi to vedelo ubrať zo zážitku, či radosti.
Posledné mesiace sme však boli takmer stále zavretí doma, alebo pracovali.
A do toho mi Scotty spomenul, že budú v Brisbane organizovať catering a ja by som mohla prísť za nimi. My dvaja by sme potom ostali na celý víkend. Premkol ma mix pocitov.
Samozrejme, absolútne nadšenie a radosť. A potom to prišlo. Blbý pocit. Viny?
Moje prečo
Videla som nás, ako sa zobudíme v hoteli a mne ako prvé nenapadne dať prať a ísť upratovať😆.
Ako sme pri bazéne, alebo v ňom a ja konečne po dvoch mesiacoh nasávam slnko a zastavujem svoju premenu v bielu vampírku. Začínam totiž vyzerať ako moja januárova verzia v časoch, keď som žila na Slovensku.
Potom sedíme niekde na terase, možno cuckáme koktejl, alebo pijeme pivo a kecáme o hlúpostiach a hlbokostiach.
Alebo sedíme niekde v útulnej reštaurácii a pozorujeme ľudí a hádame, či má ten pár sediaci pri bare druhé rande, alebo to spolu ťahajú roky. Odpoveď sa samozrejme nikdy nedozvieme, ale čaro je práve v tom hádaní a debate.
Videla som nás ako spolu kráčame po ulici a smejeme sa a objavíme zvláštne dvere, pravdepodobne do ďalšieho baru. A mňa znova premkne pocit viny, premýšľajúc, koľko sme už minuli. “Nie, nebudem na to myslieť”, poviem si v tom momente.
Neskôr hráme biliard v pube, v ktorom aj tak vždy skončíme a ja sa usmievam od ucha k uchu. Že mám pri sebe niekoho, s kým sa smejem a teším sa na spoločný čas. Lebo toto vo vzťahu k počudovaniu nie je samozrejmosť. Cítim vďačnosť.
A predsa, stále je tam ten pocit viny, že ho radšej netrávime ja neviem.. čítaním knihy alebo hraním šachu?
Každopádne, ako som sa dostala zo zasnenia, hneď som začala pozerať hotely a našla jeden, ktorého časť ceny som vedela zaplatiť bodmi z kreditky, aspoň že tak.
Začala som sa tešiť a pocit viny tlačila preč. Nemali sme spoločný víkend viac ako dva mesiace a povedala som si, že je to ok. To ale neznamená, že tam pocit nebol..
Pár dní na to som však dostala liek.
Môj a-aha moment
Prechádzala som si stránkami finančáka Ramita Sethiho (https://www.iwillteachyoutoberich.com/)
Okrem iného písal o prioritách, a o tom, že pre každého je dôležité niečo iné.
Ako neznáša finančné rady poradcov o tom, že by sme si mali dopriať čo najmenej, aby sme si raz ako 70-roční mohli konečne užiť peniaze, čo sme zarábali celý život. Čo je to za život? “Veru tak, hovoríš mi z duše Ramit”, povedala som si.
Ďalej písal o tom, že každému z nás záleží na niečom inom, a preto musíme svoje finančé správanie prispôsobiť tomu, čo je pre nás dôležité.
Ako napríklad, že on si rád kupuje drahé oblečenie, ako kašmírový sveter za $1000, ale jazdí v 17-ročnom aute. Rád cestuje, má rád hotely a luxus, ale býva v malom apartmáne.
A že finačný plán a rozpočet by nemal byť rovanký pre každého, ale šitý na mieru. Tak, aby sme žili život, ktorý sa nám páči.
KLIK
A v tom mi to došlo. Ako celý čas bojujem s niečím, čo nám obom robí radosť. Existujú páry, ktoré sa akosi dajú dokopy a po rokoch si uvedomia, že okrem diskusie o tom, čo bude na večeru, nemajú nič spoločné.
A my dvaja milujeme ísť spolu na večeru, hrať šípky či biliard, dať si drinky a motať sa uličkami nočného mesta. Ísť si na druhý deň zaplávať do hotelového bazéna, ideálne vonku a potom ísť niekam na raňajky. A z takého víkendu dokážeme žiť týždne. Sme to jednoducho MY. A ja som s tým bojovala a vyčítala si to. Akoby som chcela priveľa.
A pritom rozhodne nie som človek, ktorý potrebuje všetko.
Nepotrpím na značkové oblečenie, úprimne, je mi to skôr smiešne – hlavne tričká s veľkými nápismi nejakej značky.
Neriešim aké mám auto, keby ma moja 23-ročná Toyota nenechala na diaľnici, tento krát finálne, asi by som ju stále mala.
Telefón si kúpim tak každý štvrtý rok.
Nový laptop až keď starý oblejem.
A ja som v sebe riešila, že to, čo je pre nás ako pár dôležité a prospešné pre náš vzťah, nevyhovuje akejsi naučenej prestave toho, ako má dospelý človek šetriť.
Spätne mi to príde absurdné.
Ten vnútorný hlas
Ak v sebe internalizujeme čo často počúvame a čítame, začneme veriť tomu, že ten hlas, čo nám niečo vyčíta sme my sami. Že je to naše vlastné rozhodnutie. A svojím spôsobom je – pokiaľ tieto myšlienky nekonfrontujeme a nevystúpime z hranice problému.
Vie to však byť veľmi ťažké, ak sa v tom probléme motáme bez toho, aby nám niekto poskytol nadhľad. A zároveň nie sme pripravení to počuť.
Ja som možno kouč, ale niekedy je to práve moja túžba napredovať, čo ide proti mne samej. Môj partner je v týchto veciach ďaleko viac pri zemi.
Po mojom a-ha momente mi napadlo, že radšej budem vo vysnenom dome o rok či dva neskôr, ale pôjdeme do neho ako šťastný pár, ako by sme mali teraz iba sedieť doma a pozerať netflix, či sa chodiť prechádzať.
“Toto myslenie mi je nejaké povedomé”, napadlo mi. “A-ha, Scotty mi to hovoril už roky dozadu, keď som mu stále pílila uši s tým, že nemáme dosť našetrené.” Musela som sa usmiať.
Kde je hranica?
Samozrejme, tým čo píšem vyššie si vieme ospravedlniť všetko – kúpiť si motorku alebo dve, chodiť na drahú včeru dva krát za týždeň, alebo ísť na dovolenku každý mesiac a zaplatiť to kreditkou.
Tak to ale nefunguje. Tak, ako nám fyzická realita dáva potešnie (napr. dobré jedlo), nastavuje nám aj hranice.
Takéto bezvinovaté míňanie, či už je to láska k hedonizmu, alebo oblečeniu, by nemalo prekročiť 20-35% nášho príjmu.
A tak som si pozrela náš rozpočet a viete čo? Idem si tento víkend absolútne užiť Brisbane. A práve to je tretia možnosť.
Nastaviť si hranice, no v rámci tých si užívať to, čo máme radi. Nie to, čo by sme mali mať radi, alebo od nás ktokoľvek očakáva.
A preto moje drahé je dobré si v sebe veci vyriešiť – život je tak oveľa krajší.
Želám vám veľa inšpirácie v kombinácii s a-ha momentami ✨☺️
