Zážitky pribúdajú
Po necelých dvoch týždňoch späť v Austrálii mi pribudlo pár zážitkov a aj ten, na ktorý som sa najviac tešila. Nemyslím teraz počasie. A fotenie pekného počasia.
Ani prácu, aj keď na tú som sa tešila, ale asi mi veríte, že nie úplne najviac. To je skôr povinná psyhogiena, ktorá ma tu uživí a snáď aj zarobí čo to na cestovanie.
Bola som aj na nechty, ale na to sa netešievam. To je jednoducho asi tak hodina nudy a klepkajúcej sa nohy. Aj keď tento krát to bolo polovtipné. Nižšie je rozlúštenie prečo.
No hlavne… tramdadadá – bola som surfovať. A pauza od oceánu mi rozhodne prospela. Zajtra mám ísť znova a neviem či dnes zaspím. A vzhľadom na biednu kvalitu môjho tunajšieho spánku by som veru mohla.
Celkovo, mám niekoľko nových zážitkov a vezmem to chronologicky.
Pred pár mesiacmi som si kúpila zrkadlovku. Dostala som aj miniškolenie od jedného šikovného prievidzského fotografa (áno, od Bugsa:)), ale praxou som tomu veľmi neublížila. Mám za sebou trošku hektický a zvláštny polrok. Každopádne v poznámkach v telefóne nosím výcuc o clone, rýchlosti uzávierky a ISO:) O tom, čo ktoré robí a sem tam keď sa hrám s foťákom sa snažím pochopiť, ako to správne nakombinovať.
Hrátky s foťákom na Spite
Povedala som si, že bude úplne fantastické zachytiť západ slnka nad Gold Coast. Mesto je síce na východnom pobreží, takže slnko zapadá nad pevninou, no tak či tak to hádže krásne farby a v ten deň boli nad oceánom oblaky, takže malo byť čo osvetlené.
Cestu som si vypočítala tak, aby som bola 20 minút pred západom slnca na mieste, ale nakoniec som šla celú cestu pešo a samozrejme som sa už po ceste hrala s foťákom a motala som sa. Nakoniec som musela utekať. Bosá po pláži, tenisky prevesené cez ruku, do boku mi buchála taška s foťákom a crosska. Celkovo štreka necelých osem kilometrov od môjho bydliska.
A to všetko preto, aby som zistila, že vlastne neviem čo mám robiť. Skúšala som všetky možné kombinácie na foťáku a od zúfalstva som to dokonca na chvíľu prepla na automatiku:-). A nie som s výsledkom spokojná, ale tak to je, keď sa niečo učíme. Tak či tak pripájam pár fotiek. Nabudúce sa lepšie pripravím.
Práca – pivo, koktejly a taniere
V piatok som šla prvý krát do práce. Keďže som tam minulý rok odmakala asi päť mesiacov a zvykla som sa tam cítiť ako doma, nejako som to neprežívala. Mala som prísť na 2-3 hodinky, nech sa do toho znova dostanem. Bola som tam šesť. A nedali ma za môj milovaný bar, ale na „floor“, takže pekne krásne behať hore dole s taniermi. Ťažkými. Horúcimi.
A aby som tom úplne zaklincovala, ráno som si zabehla 10 km, keďže som myslela, že tie dve hodinky v práci mi veľmi neublížia. Podľa mňa som v práci spravila ďalších päť. Popravde, práca ma bavila, ale asi po štyroch hodinách som chytila krízu a myslela, som, že niekoho zabijem. Pálili ma ramená a nohy boleli ako čert. Keď som sa medzičasom opýtala o koľkej sa zatvára kuchyňa (medzi obedom a večerou sa zvykne na dve hodinky zatvoriť), bolo mi povedané, že v piatok a v sobotu je otvorená vkuse. Nádej zomrela:).
Ešte väčšia komédia bola, že som sa večer mala po roku stretnúť s kamoškou u ktorej som kedysi bývala. Asi 35 minút spojmi od miesta kde bývam. Večerom som myslela okolo 19-20:00, ale zistila som, že keďže si ma chcú v práci zrazu nechať do 19-20, tak to akosi nestíham. Nakoniec som to ale všetko s ľahkým poklusom, ospravedlňovaním sa a dávkou humoru zvládla a dala som si nakoniec vytúžené pivo:).
Nechty…
Na nechty som sa už čo to v živote nachodila, ale prvý krát mi ich robil chlap(ec). Najskôr som bola celkom zvedavá. Potom som začala byť mierne znepokojená, lebo hoci sa sama nemôžem pýšiť veľkou zručnosťou a citom pre detail, od niekoho, kto ide na pár týždňov pretvoriť vzhľad mojich rúk to očakávam. A moje očakávania sa veľmi nenapĺňali:-).
Chvíľami moje prsty vyzerali ako nohy kačice a dosť dôrazne som ešte raz vysvetlila čo chcem. Tak na 70% to pomohlo. To, že sa mi do dvoch dní začal gél trošku lúpať je druhá vec. Tam som proste bola naposledy. Ale stihla som spraviť špionážnu foto:)
Surfing…
Surfing som mala mať v piatok pred prácou, ale kvôli podmienkam sa presunul na nedeľu. Vo štvrtok totiž mali prísť silnejšie vlny, takže pre mňa ako pomerne neskúseného človeka to nebolo. Keď som tam prichádzala, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Od radosti, nie strachu. Nemohla som však nikoho nájsť.
Mali sme začať o 10tej a stretnúť sa v parku oproti pláži, ale tam ani nohy. Cítila som sa ako decko, ktorému sa sníva o Vianociach a zobudí sa uprostred júla. Nakoniec som sa pobrala na pláž a našla som, čo som chcela:). Marcel, môj kouč práve kľačal v piesku a vysvetľoval niečo adeptovi ležiacom na doske na piesku. Suchý nácvik. Prišla som k nemu odzadu a zakryla mu oči. Začal sa smiať. Vedel, že mám prísť. Ale zabudol mi dať vedieť, že začíname 9:30 :).
Takže šup ho do vanu, zobrať surf a rushie a išlo sa do vody. To bol pocit. Neviem to opísať. Niekedy niečo chcete tak veľmi, až sa vám nevidí, že sa to môže naozaj stať. Po neustálych naťahovačkách mojich súkromných vecí a zamietnutých vízach som už ani neverila, že sa ešte so surfom pod pazuchou rozbehnem do oceánu a potom naň vyskočím. Úžas.
Po 10tich mesiacoch som chytila vlnu a rovno sa postavila. Čo sa mi niekedy nepodarilo za celú lekciu. Nuž, hlad robí svoje :). Potom, pri ďalších vlnách som nad tým začala príliš premýšľať a sústrediť sa na to, čo robím a stále som padala. Marcel mi potom povedal, že len prvý krát som mala správne nohy. Nevadí. Zapamätáme:).
Ďalšia Sunday sesh
Týždeň som zakončila Sunday sesh a chutnou margaritou v podniku na Nobby beach. V tom istom ako predošlú nedeľu – v Mexicali. Potom sme sa aj s kolegom Jackom a jeho kamarátmi presunuli do Nobbys Arc a ja som premýšľala, kto z nás dvoch je chlap a kto dievča. A aj takéto príjemné doťahovačky sú to, čo vie spraviť pekný týždeň. O tom ďalšom zase neskôr:)
