Návraty do reality

Navraty do reality

To čo dnes zdieľam je v kontexte aktuálneho svetového diania oddychovka. Zábavné čítanie. Alebo ako to tu voláme “first world country issue”. To ako my ľudia vieme upadnúť do “meh” fázy, akože veci sú naprt, aj keď.. sú naozaj? V podstate píšem o podovolenkovej depresii v kombinácii s paranoidným diktátorom, ktorému zjavne nadobro preplo.

Noosa, Queensland

V slniečkove

Takto pred týžňdom sme boli tri hodiny na sever od nášho domu. Myslím, že sme sa o tomto čase práve presúvali. Z nádherného niekoľko akrového pozemku kde sa konal svadobný obrad, do neďalekého mestečka aby sme sa v reštaurácii posilnili a pripili si na novomanželov.

Bol to nádherný deň. Pozemok, kde sa svadba konala bol obklopený vysokými stromami, všetko bolo zelené a bolo tam neuveriteľné ticho. A hoci boli budúci mladomanželia skôr priateľmi môjho frajera ako mojimi, mala som čo robiť aby mi z očí nevypadli slzy, keď som uzrela ako dole kopcom po zelenej tráve kráča nevesta. 

O to viac ma dostal fakt, že ženíchovi rodičia z UK sa nedostavili, keďže hranice Austrálie boli pre “turistov” otvorené len prvý deň, otvorenie bolo ohlásené len nedávno a logisticky a finančne túto cestu takto rýchlo naplánovať bolo proste prizložité. 

A tak, ako som tak na nich hľadela ako si hovoria sľuby, zahľadela som sa na nevestu a prišlo mi na rozum niečo zvláštne. Vidí ženíchova mama cez ZOOM, akú krásnu ženu si jej syn berie a ako ho miluje? A to ma dostalo. Ten fakt, že sa niekto žení a jeho matka ani nemôže objať ženu s ktorou strávi zvyšok života. A hoci sa vám možno zdá, že píšem o niečom smutnom, bolo to dojemné a bolo to pekné. Človek sem tam musí trošku pookriať.

To, že sme išli na svadbu nebolo len o svadbe. Bolo to výlete, o tom, že človek niekam vypadol. Pretože hoci som nadšenec cestovania, posledné roky idem niekam málokedy. 

Hakuna Matata

A tak sme prežívali tri dni celodenného popíjania piva či vína, margarity, užívania si slnka, bazénu, oceánu, jedla a ľahkovážneho míňania peňazí. 

S únavou sa predsa vyrovnáme potom. 

So situáciou na bankovom účte sa vyrovnáme potom. 

So spálením sa vyrovnáme potom (toto prebiehalo v hlave najmä chlapcom, ktorí majú ehm.. pomerne cmarový typ pleti). 

Potom prišiel utorok, cesta domov. Bola som ešte stále pomerne šťastná, mala som stále deň voľna a tešila som sa domov na svoju posteľ, rutinu a na malého Benťa. Navyše bolo nášmu spolupútnikovi zle, takže ja a frajer sme museli byť akože silnými. 

Kto by sa na neho netešil

Pred depkou – fáza popierania

V stredu som išla do práce a po troch mesiacoch som mala konečne naživo stretnúť svojho šéfa ktorý priletel z Melbourne.

Vedela som, že to bude ťažký deň a po dvoch voľna toho bude na mňa čakať veľa. Navyše som chcela ísť “pozahumny” na druhý deň na pohovor do inej firmy a tak som si musela preorganizovať úlohy tak, aby som to všetko nejako stihla.

K tomu všetkému ma ťažil pocit viny. Po troch mesiacoh sedíte zoči voči vášmu šéfovi ktorý sa vám snaží výjsť v ústrety, rozpráva vám o plánovaných projektoch a vám chodí po rozume, že o takto o tri týždne tam možno ani nebudete. Cítila som sa ako hovädo.

A ak sa čudujete prečo chcem teda odísť, nie je to o ľuďoch či firme. Ľudí aj spoločnosť mám rada. Nemám však rada moju rolu, teda aspoň veľkú časť nej. Nebaví ma každý deň zatvárať laptop s pocitom, že som nestihla všetko čo som chcela. Nebavia ma nadčasy. Nebaví ma naháňať dva inboxy cez ktoré pretekajú neprečítané emaily a nekonečný pocit urgentnosti. Nebavia ma nudné emaily od právnikov a meetingy s nimi. Nebaví ma stres. Nekonečný stres.

A pre jasnosť – nehovorím to aby som sa sťažovala. Vysvetľujem prečo konám a chcem zmenu.

Tak či tak, ľudia sú skvelí a pravdupovediac, jeden jediný z nich vie, že chcem odísť a mne sa chcelo plakať, keď som mu to povedala. A on že “choď do toho. Musíš sa zariadiť podľa seba.”

A čo viac, dala som ho ako rerferenciu a viete čo povedal tej novej firme? “Ak jej nedáte túto rolu, dajte jej inú, lebo každá firma potrebuje ľudí ako ona”. A od takýchto ľudí ja chcem odísť.

A hoci mi toto všetko chodilo v stredu po rozume a po hrudníku, nechcela som sa v tom príliš vŕtať, lebo viete ako, na pocity nie je čas, treba robiť.

Mám rada dážď. Ale toto..

Keď to na nás prichádza…

Na druhý deň vo štvrtok doobeda som teda mala pohovor, resp jeho druhé kolo, tzv. “meet and greet interview”. Išli sme sme s manažérkou na kávu. A nemala som dobrý pocit. Nemyslím zo seba, a nemyslím ani z nej. Z nás dvoch dokopy. 

U Austrálčanov mám problém s tým, že sa ťažko čítajú. U Európana vieš či si sa dostal “za čiaru”, do zóny porozumenia alebo nie. Buď je človek chladný, alebo familiárny. Tu sú všetci navonok priateľskí, takže je ťažké vedieť čo sa naozaj deje v ich hlave. 

To teda uvidím budúci týždeň. Tak nejako mám ale pocit, že už poznám odpoveď a asi som aj rada. K tomu všetkému čo ideme teraz riešiť si neviem predstaviť zmenu práce, kolegov a nový tréning.

Po pohovore som sa vybrala domov, pokračovať v práci. A bolo mi nejako divne. Nešlo len o ten pohovor, stále ma štvala firma kde som teraz a pocit viny. 

Rozhodnutie

Ako som sa začínala cítiť márne, prichádzali mi narozum ďalšie veci. Peniaze resp. prichádzajúce výdavky, partner víza a brutálna byrokracia s tým spojená, možno sťahovanie. A dva výlety za nami a nič vzrušujúce pred nami. A zrazu som sedela v našej tmavej kuchyni, lebo je ešte k tomu zamračené a má pršať ďalších desať dní. Pozerala som na nekonečno emailov a nevedela som ani len kde začať. Cítila som sa zúfalo. Unavene. Cítila ako na mňa padá tma. 

A v tom mi niečo mi napadlo. “Veď takto pred týždňom som bola v pohode. Ak som taká bola pred tým, môžem byť taká teraz. Nič na mňa nepadá, ja pred tým stojím a musím sa rozhodnúť či do toho skočím alebo to obídem. Čiernu dieru.”

Uvedomila som si, že máme za sebou tri dni of “highs”, stavov kedy je všetko krásne, ale je to postavané len na potešení z vonka. A že je načase dať sa dokopy a začať znova makať na mojich cieľoch, aby som sa cítila lepšie.

A tak som išla popráci behať, s rizikom že zmoknem. Pustila som si podcast. Moja nálada sa začala zlepšovať. Upratala som spálňu a spodok domu a konečne vybalila. 

Veci vždy nejdú podľa plánu

Po tomto brilantom zakročení som sa cítila ako víťaz. 

A potom som si otvorila facebook.  A zistila že to, čoho sa všetci obávali sa začína diať. Išla som na stránku BBC a hoci som o Putinovi nikdy nemala dobrú mienku, napriek tomu ma šokovalo, že na svete zase raz niekomu preplo a nanešťastie niekomu s vplyvom. Srdce mi začalo búchať a v bruchu som cítila motýle. Motýle očakávajúce zlo, nie rande. A vzdala som to. “Chcela som byť silná, ale toto je na dnešok už moc.” Napísala som frajerovi aby kúpil po ceste domov červené. 

Neviem či to bolo spôsobené tými dvoma pohármi, ale snívalo sa mi, že stojím doma na Slovensku, na vysokom kopci a pozorujem z diaľky Nováky, ktoré boli bombardované. A všade som videla nedokončené drevené kostoly (nie sú sny fascinujúce?). Zobudila som sa presne o tretej a telo som mala stuhnuté tak, že som sa ledva mohla pohúť. A nemohla som ďalej spať. A samozrejme, skontrolovala som správy, takže som svoju nespavosť zhoršila.

Môj piatokový home office bol utrpením a chcela som si ľahnúť na laptop. Napriek tomu som si dovolila pozrieť správy len každú hodinu a pol a stihla toho pomerne veľa. 

Skrat

Ako to už chodí keď sme nevyspatí, robíme hlúpe rozhodnutia a ja som tie svoje správne vyčerpala počas pracovného dňa.

Keď prišiel frajer domov, porozprávala som mu o trinástich ukrajinských vojakoch na Snake Islande a o tom, čo povedali ruskej vojovej lodi a rozplakala som sa. 

No a potom.. Poviem to bez servítky, išli sme von a strašne sa opili. Bol to mix úteku, náhodného stretnuia susedov pri bare a toho, že sme doma nemali jedlo a ja neznášam supermarkety, takže som večerala pubové jalapeno poppers. Ako pozitívum poviem, že mi to dobre padlo. Tak či tak ma sem tam frajer načapal, že hoci mám v jednej ruke víno, druhou skrolujem BBC.

Treba ísť ďalej

Včera, v sobotu, som premýšľala nad tým, či budem takáto melodramatická, až dokým z Ukrajiny nezmizne posledný ruský vojak, kým nevyriešime moje papiere, kým sa nepresťahujeme a nebudem mať prácu ktorá ma viac baví. V konečnom dôsledku, môj život je vcelku cool a som tá posledná ktorá by sa mala ľutovať. 

Povedala som si, že sa nebudem ešte viac bičovať. Naopak, ako obrovské pozitívum vnímam rýchlosť, ako sa viem z podovolenkového šoku a sebaľútosti spamätať.

3 hlavné veci, ktoré si pripomenula počas návratu “do reality”:

  1. Ak je také ťažké sa do nej vrátiť, treba na nej niečo zmeniť. Čím skôr, tým lepšie.
  1. Tešiť sa z cesty. Veci sa nezmenia hneď, ale už to, že na nich robíme je skvelé.
  1. To, že sme späť v realite a neužívame si dovolenku nás možno ukracuje o potešenia, ale stále môžeme zažívať radosť – z cvičenia, inšpirácie, z čítania, z tvorenia, z čohokoľvek čo nás normálne robí šťastnými.

Je v našej moci ako sa cítime a nemusíme sa spoliehať na externé veci. Tie sú bonusmi. 

Zajtra je pondelok a mám v práci ťažký deň. Idem do supermarketu nakúpiť zdravé potraviny na obedy a niečo lahodné na večere. 

Pekný zvyšok víkendu.

Zdieľať:

Facebook
Twitter
Pinterest
LinkedIn
Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

Nájdená v Austrálii

Milujem príbehy. O odvahe a rozhodnutiach, či už začať podnikať, začať študovať po tridsiatke, vrhnúť sa do vzťahu napriek tomu, že má človek strach a

Navraty do reality

Návraty do reality

To čo dnes zdieľam je v kontexte aktuálneho svetového diania oddychovka. Zábavné čítanie. Alebo ako to tu voláme “first world country issue”. To ako my

Nie, nič s Tebou nie je zle…

Pravidelne počúvam podcast robený Sarah Grynberg a keď niečo robíte pravidelne, začnete vnímať určité vzorce. Ako napríklad, že keď sa tento podcast blíži ku koncu,