Keď chceme slobodu

Pamätám si na momenty, kedy som sychravé jesenné či zimné večery na Slovensku snívala o tropických plážach. Dokonca som jedny Vianoce strávila tým, že som sa na nintende wii hrala hru, kde som bola stroskotancom na ostrove a musela sa z neho dostať – akurát že ma viac bavilo stavať tiki domčeky a loviť ryby harpúnou, miesto toho aby som hľadala vysielačku, aby som sa z ostrova vlastne dostala.

Zbožňovala som pozerať Pirátov Karibiku a snívala som o tom, len tak sa motať, žiť niekde kde je teplo a nemať starosti. To, po čom som vtedy túžila, som nazývala slobodou. 

Tiež si pamätám na obdobie, kedy som žila obklopená teplom a palmami, pracovala som šesť hodín denne miesto osem, behávala som každý deň popri pláži a na účte sa mi kopili peniaze, pretože som ich nemala kde minúť. A asi to bude znieť zvláštne, ale viete o čom som snívala? O slobode.

Boli to časy korony, kedy som „nemohla“ odísť domov na Slovensko a bola “nútená” ostať v Austrálii. K tomu, či som bola nútená, sa dostanem.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští

Zaujímavé je, že hoci je so mnou láska k slobode celý život, to čo si pod týmto slovom predstavujem sa rokmi mení a asi každý z nás si ju predstavuje inak. 

Možnosť ísť na dovolenku kedy sa mi zachce? 

Rozhondúť sa nepracovať? 

Možnosť kúpiť si čokoľvek čo sa mi zapáči? 

Alebo flirtovať s kým sa mi zapáči? 

Možnosť prísť domov na druhý deň ráno?

Ak by toto bolo slobodou, v tom prípade by ju mali len (niektorí) podnikatelia alebo ľudia s tzv. povolaním “syn” / “dcéra”. 

Alebo ľudia ktorým na ničom nezáleží. Pretože to, čo opisujem hore, je skôr svojvôľou ako slobodou.

Iróniou je, že čím viac tejto “materiálnej” slobody máme, obzvlášť ak sme ju dostali bez práce, o to viac sa na ňu spoliehame a môže nám chýbať tá naoko neviditeľná, no skutočná vnútorná sloboda. 

Nech sa deje čokoľvek

Predstavte si poslednú situáciu, kedy vás niečo vytočilo alebo rozrušilo. Osobne nemusím ísť veľmi do minulosti, vidím sa dva dni dozadu. 

Spomeňte si na svoju reakciu, možno ste povedali, niečo čo ste nechceli, možno ste boli osamote a riadne si zanadávali. A možno ste sa ovládli a navonok nepovedali nič, ale hodiny ste strávili tým, že sa hádali so svojim pomyselným nepriateľom v hlave. Alebo ste premýšľali nad tým, čo ste komu urobili, že toto musíte riešiť. Áno, toto som bola ja. 

A teraz si predstavte, že by nastala tá istá situácia a vy by ste si povedali, že nemá zmysel sa rozčuľovať. A… nerozčúlili by ste sa :))). Normálne by ste celú tú drámu preskočili. Len tak, lebo by ste sa rozhodli. Že to nemá zmysel. Situáciu treba riešiť, alebo neriešiť. Rozčuľovanie nemá žiadnu priadnú hodnotu.

A toto je jeden z prejavov absolútnej slobody – schopnosť rozhodhnúť sa, čím sa necháme ovplyvniť a čím nie. Znie to jednoducho, ale nie je to ľahké. Chce to tréning a schopnosť sebareflexie. A niekedy to nezvládneme. A potom to aj tak skúšame znova. 

Sloboda znamená možnosť voliť si. A všetko je voľba

Úplne všetko.

Považujem sa za ženu s veľmi slobodným duchom, a predsa zo mňa často vypadne slovo “musím”. Tieto momenty sú pre mňa signálom, že moje myslenie je uviaznuté v boxe a čakám kým ho niekto odomkne. Pritom čo celý čas držím kľúče. 

Ono totiž nemusím nič. 

Možno si poviete, že predsa musíte chodiť do práce, inak by ste nemali peniaze. No to je voľba tiež. Ak by to nebola, neexistovali by ľudia, ktorí do práce nechodia a žijú z dávok. Alebo by neexistovali ľudia, ktorí podnikajú. 

Oni si to vybrali takto a vy si to vyberáte inak.

To isté platilo pre moju “situáciu s koronou” – hovorila som si, že nemôžem íst domov, no pravda bola taká, že som mohla ísť na Slovensko. No nemohla by som sa potom vrátiť do Austrálie, dokým by znova neotvorili hranice. A to som nechcela riskovať. Takže záver? Mohla som odísť domov, ale ROZHODLA som sa to neriskovať. Toľko k tomu “môžem” a “nemôžem”… V princípe, v akejkoľvek situácii sme, síce k nej prispeli okolnosti, ale my rozhodujeme do akej miery.

Keď sa otvoria nové dvere

Úžasné na tom je, že keď si uvedomíte, že si volíte a teda máte slobodu úplne vo všetkom, zrazu vidíte úplne iné možnosti. Všetko sa robí akosi ľahšie. Stačí, že vám z rovnice vypadne slovo „musím“ a všetko je akési veselšie. Prestávate svet okolo vidieť ako preddefinovaný, môžete vyjsť “von z menu” a vybrať si niečo iné. 

Napríklad, pre mňa bolo dlho dané, že veci ako koučing, kurz, či písanie musím robiť po ránach alebo cez víkendy, pretože pracujem na plný úväžok. Robila som to tak celé roky (s chabými výsledkami) a bola som s touto myšlienkou tak zžitá, že som ani len nerozmýšľala ako to zmeniť. Hovorila som si, že raz začnem vstávať ešte skoršie, alebo to proste “nejako” dokončím.

Budíček

Jedného dňa som stretla ženu, ktorá má na svoje podnikanie oveľa viac času (okolnosti nie sú podstatné) a spustilo to vo mne myšlienkový proces. 

Cítila som sa frustrovaná, že vždy, keď na niečom po ránach pracujem, po hodine musím prestať a začať makať pre “skutočnú prácu”. A zrazu som stretla niekoho, kto to takto nerobí. Kto môže hodiny pracovať na nápadoch, niečo si študovať a podobne. Nahrávala som o tom hlasovku mojej priateľke Janke a zrazu mi napadlo, že aké super by to bolo, keby som tak mohla stlačiť svoj päť dňový pracovný týždeň do štyroch dní.

A potom mi napadlo, že prečo vlastne nie. Nemohla som na to prestať myslieť. Prepočítala som si hodiny, pripravila si “reč” a porozprávala so šéfom. Šéfino schválil.

Už je tomu mesiac. A ja každý týždeň dúfam, že mi to nezruší. Pretože to milujem. Prvý voľný piatok som v kurze koučingu dokončila to, čo by mi normálne trvalo dva týždne po ránach. Lebo fokus.

Každý piatok koučujem ženy, a vládzem! Sústredím sa a teším sa na to. Pretože to nerobím o šiestej večer, kedy jediné čo chcem je večera a vypnúť. 

Neuveriteľné čo sa dá zmeniť, ak sa na moment zastavíme a preskúmame či veci čo robíme ešte majú zmysel a ako ich vieme zmeniť. Niekedy potrebujeme impulz zvonka, akým bola pre mňa nová kamarátka. Ale vieme to urobiť aj sami. Máme slobodu skúmať a pozrieť sa na svoj život z nadhľadu.

 

Nič, čo treba skrývať, nič čo treba dokazovať

Môžeme si teda vybrať ako reagujeme na podnety, a tiež sme schopní skúmať svoj život a robiť každý deň rozhodnutia, miesto toho, aby sme išli len na autopilota. 

Je tu další druh slobody – dovoliť si byť samými sebou. 

“Nothing to hide, nothing to prove.” Toto som počula počas podcastu Sarah Grynber ktorý mala s Peter Crone a totálne ma to dostalo. Stáva sa vám, že niečo počujete a myslíte na to ešte celé hodiny? Premýšľate, ako sa to dá aplikovať na váš život a situácie, ktoré sa vám prihodili?

Moje vlastné uvedomenia

Sama som si na sebe napríklad všimla, že čím dlhšie som bola v Austrálii, tým menej som bola priama a sama sebou. Uvedomila som si, že to pravdpodobne súviselo dlhodobým s pocitm, že som bola odkázaná na pár ľudí čo som tu poznala a začala som sa tak trochu potláčať. Je to vcelku irónia, pretože ľudia idú do zahraničia s tým, aby sa spoznali. Ono sa to však nevylučuje, pretože som sa o sebe naozaj veľa naučila.

Zistila som, že som sa naučila byť milá, aj keď sa mi to nechcelo. Lebo inak v bare pracovať nemôžete. 

Naučila som sa tolerovať spôsoby od šéfky, ktoré by som na Slovensku absolútne netolerovala. 

Chodievala som von s ľuďmi, s ktorými som si nemala čo povedať, lebo iných som nepoznala. 

Áno, vedela som byť aj cestovať aj sama a stretla aj skvelých ľudí, no rozhodne som prišla do mnohých situácií, v ktorých som úplne nevedela ostať sama sebou alebo sa postaviť sama za seba. 

Toto sa u mňa dialo roky a úprimne, vždy keď vidím nejakú fotku z tohto obdobia, je mi ťažko až smutno. 

Tento návyk ktorý som si vytvorila za tie roky nabral na sile, takže hoci som si to už pred nejakým časom uvedomila, stále sa sem tam pristihnem, že reagujem tak, ako už reagovať nechcem. Verím však, že som na dobrej ceste.

Priestor na sebareflexiu: Predstavte si, že sa jedno ráno zobudíte s vedomím, že nikomu nič nedlžíte, že nemusíte robiť nič. Nikto nič neočakáva a môžete si v ten deň robiť čo chcete. Akoby ste strávili svoj deň?

Ako vnútornú slobodu kultivovať?

Pre mňa bolo kľúčom uvedomenie, že existuje sloboda, ktorá je na prvý pohľad zjavná, ale môže byť premenlivá ako počasie. Raz si hore, raz si dole. Môžeme ísť na dovolenku a mať pocit, že stojíme na vrchole sveta. Potom sa vrátime spať do kancelárie a sme opäť “v realite”. 

Žijeme vo vizuálnom svete. Je toho toľko čo vidieť a čo zažiť, toľko miest kam chceme ísť (teda minimálne ja chcem), až sa môžeme dostať do stavu kedy vidíme len horizonty, ktoré sú pre teraz vzdialené a nevidíme čo všetko máme aktuálne k dispozícii.

Existuje totiž sloboda ktorú možno na prvý pohľad nevidno, ale je tam, ako vzduch ktorý nevidíme, no je nám k dispozícii celý čas. 

Hromada príkladov

Sloboda, čo nikdy neodchádza. 

Sloboda spraviť si denný program. 

Rozhodnúť sa či cvičiť alebo necvičiť. Ráno či večer?

Ísť do práce, alebo neísť? 

Nájsť si inú alebo ostať?

Pracovať viac alebo menej?

Začať počúvať čo nám partner hovorí, alebo ostať skrolovať?

Sloboda zvoliť si náladu. Áno, aj to sa dá.

Sloboda zvoliť si priateľov. 

Vybrať si oblečenie. 

Sloboda zvoliť si make up. 

Zvoliť si postoj. 

A tiež sloboda počúvať alebo nepočúvať svoje emócie. 

Toto všetko ale často nevnímame. Ideme životom ako automaty, prikývneme veciam ktoré ani robiť necheme. Oblečieme sa tak, ako sa to očakáva, robíme si make up ktorý si robíme vždy, kupujeme si oblečenie, ktoré je podobné tomu, čo už máme. Chodíme na tie isté miesta s tými istými ľuďmi, sme automaticky naštvaní ak je toho veľa v práci alebo je pondelok. 

Robiť veci tak ako ich máme zaužívané je v poriadku, ak nám ešte stále vyhovujú. Rutina šetrí energiu. No často krát už nad tým, čo nám vyhovuje ani nepremýšľame.

Potom je tu tá druhá strana mince, kedy len chceme riešiť okolnosti a všetko čo nám vadí, miesto toho, aby sme zmenili svoj pohľad ne.

Zlatá stredná cesta

Nie som budhistický mních a rozhodne nežijem a nechcem žiť život, kde si proste zvolím, že budem vnútorne šťastná s čímkoľvek, a tým pádom nemusím na ničom makať. 

Za prvé, tak ďaleko ešte nie som a dosť pravdepodobne sa v najbližšej dobe nad niečím rozčúlim. A tiež, baví ma na veciach makať a áno, stále chcem chodiť na dovolenky a mať sa lepšie ako teraz či pred rokom. Baví ma vytvárať si viac tej zjavnej, externej slobody.

O čo mi teraz ide je, že to všetko je sekundárne. 

Predpokladom slobody je VOĽBA. Zmeniť veci, ktoré sa nám nevyhovujú a zmeniť sa dajú. A tie, čo sa nedajú, nuž, vtedy treba zmeniť optiku na ne. O okruhu vplyvu a okruhu záujmu píšem tu

Paradoxom je, že čím viac sa sústredíme na tú vnútornú slobodu, na to ako kultivujeme svoje pohľady, emócie a postoje, tým ľahšie sa nám mení tá vonkajšia – pretože na ňu spoliehame menej a nechávame menej rozhádzať tým, ak veci nejdú podľa plánu. Čo idú málokedy. 

Takže veľa šťastia moji “slobodomurári”, dúfam sa vo vnútri nastavíte dobre, nech sa vám ľahšie buduje vonku. 

Zdieľať:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Picture of Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

KOUČING A NLP

V ČOM JE ROZDIEL A AKO SA VEDIA VZÁJOMNE DOPLNIŤ? Príklad je vždý jasnejší ako analyzovanie a teda predstavte si toto: Chcete ísť na výlet

Pre zlepšenie vašej užívateľskej skúsenosti používame súbory cookies