Hlbšie
Niekoľko týždňov dozadu som mala po lekcii surfingu pekný pokec. Rozprávali sme sa s Marcelom (surf kouč) a Viliamom z Trenčína (ktorého som spoznala u Marcela na lekcii) o blogovaní. Padol názor, že je to ľahké na začiatku, keď je pre človeka všetko nové a zaujímavé a je ešte nadšený. Vtedy má pocit, že je o čom písať. Môj prípad to úplne nebol, lebo som už v Austrálii pred tým bola, ale viem čo myslel. Vtedy som povedala môj názor – ak už nevieš o čom písať, treba ísť hlbšie.
A to niekedy nie je ľahké, lebo hlbšie znamená prestať iba opisovať situácie a zábavné historky, ale povedať k tomu svoje pocity a postrehy. Hlbšie znamená začať si všímať veci, ktoré ti normálne prídu všedné, hoci na Slovensku sú možno kompletne inak. A znamená to napísať aj o veciach, ktoré možno nie sú celkom „atraktívne“ – myslím azúrovo modré slnečné veci obklopené hudbou. Ale napísať aj o tom, keď sa niečo pokašle – ako napríklad keď som padla z motorky – ale ťažko sa na to pozerá s humorom.
A to idem dnes skúsiť. Pretože blogovať ma baví, baví ma hrať sa so slovami a nájsť humorný alebo pekný pohľad na situáciu, ktorá by možno niekomu prišla o ničom. A keď niečo máte radi, tak to treba robiť v dobrom aj zlom. Aj za tú cenu, že si to prečíta oco a bude zhrozený, čo to je dcéra stvára ? :-))
Ako som si chvíľu myslela, že mám Game Over a nula života
Takže v sobotu som sa vybrala surfovať. Sama. Niekedy už chodievam sama. Vlastne väčšinou. Mám za sebou otrasný surferský mesiac a pol. Pred tým, než som šla na výlet do Melbourne, boli pre mňa privysoké vlny. Potom som bola v Melbourne. Po Melbourne som bola chorá. Keď som vyzdravela, boli zase privysoké vlny. Potom bolo chvíľu dobre, ale potrebovala som sa do toho dostať – asi tak týždeň.
A potom prišiel na sever Queensladnu cyklón a priniesol nám dlhú búrku a dážď. Búrka nám priniesla hnusný hnedý studený oceán a potrebu obliecť si tzv. wetsuit o niekoľko týždňov skôr ako je zvyčajne potrebné, inak by som dopadla ako po surofovaní pri Melbourne – opäť by som ochorela. A ja som wetsuit nemala. Pár dní mi trvalo kým som sa vybrala na hodinovú cestu do outletu, aby som si wettie kúpila za 80 dolárov miesto 160.
Dala som si záväzok, že budem chodiť surfovať každý deň, nech sa čo najrýchlejšie zlepšujem. Štyri dni po sebe som išla. Oceán sa medzitým opäť vyjasnil a začal byť opäť modrý alebo pekne čisto zelenkavý. Pripájam foto pre ilustráciu. Prvá je moja fotka normálneho stavu. Druhá je vygooglená fotka tej istej pláže – po búrke.
Zdroj: http://www.dailymail.co.uk/~/article-4370370/index.html#i-2df4edfb96b4c254
Stojím na pláži
Priznám sa, že vlny vzadu (tzv. zelené) sa mi zdali dosť veľké. Surf report ale hovoril, že majú 2-3 ft, skoro ako vždy, tak čo. Nie sme predsa padavky. Pozorovala som jedného surfera, kadiaľ ide do vody a niekoľko minút som sledovala oceán, kadiaľ sa dostanem kam chcem.
V ten deň som nechcela chytať vlny pred zlomením (tie zelené – ďalej od pláže, boli priveľké), ale tie po zlomení (biele). Tie sa chytajú celkom ľahko a keď som sa učila surfovať, v podstate som pol roka robila len to.
Kam som chcela som sa dostala celkom ľahko, ale dosť som pádlovala a trošku ma pálili ramená, tak som si povedala, že si vzadu za vlnami chvíľu oddýchnem. Keď si predstavíte oceán, bližšie k brehu máte biele vlny a vzadu, pred tým, než sa zlomia a stanú sa bielymi, tam vzadu sú zelené vlny. A ja som si chcela oddýchnuť za tým všetkým. Tak som sa tam prepádlovala.
Oddych? Asi nie
Sedela som chvíľu na doske a len tak som si užívala slnko a vodu. To mám tiež veľmi rada. Len tak sa hompáľate na vode a hladkáte ju. Alebo si ľahnete. Takéto čakanie tvorí často veľkú časť surfovania a buď môžete papuľovať, že sa nič nedeje (ako v zápche), alebo si to užívať. Ja som si to išla užiť. Čoskoro som ale zistila, že som urobila chybu. Jednoducho zlý úsudok. Nebola som ešte za tým. Za vlnami. A jedna práve prichádzala. Vysoká. Asi jedna z najvyšších aké kedy boli blízko mňa.
Bola som však v hlbokej vode, tak som sa nebála (ak je plytká voda, môže vás vlna hodiť o dno a to nie je dobre). Pri surfovaní je normálne, že vás zomelie. Vyhýbať sa tomu je ako vyhýbať sa pádu, keď sa učíte korčuľovať. Proste to nejde. Stalo sa mi to veľa krát, aj keď nie s takými veľkými vlnami. Keď už sa tomu nedá vyhnúť, je lepšie zoskočiť z dosky a byť od nej radšej ďalej a ideálne tak, aby bola ona bližšie k pláži. Nechcete aby vám ju vlna tresla o hlavu:-))
Tak som to tak urobila. Trošku ma zomlelo, trošku dlhšie ako normálne a vyplávala som na povrch. Not a big deal.
To čo je…
A potom to prišlo. Keď som zistila, kde je sever, ako my na severnej pologuli hovoríme, otočila som sa smerom k oceánu. A uvidela som ju. Ďalšiu vlnu. Väčšiu. A bol v nej piesok. Zovrelo mi srdce. Prečo je tam piesok? Som v hlbokej vode. Či nie? Ak dokáže tá vlna vytiahnuť piesok z hlbokej vody, dokáže moje telo poslať k tomu piesku na dne?
Keď ste v takej situácii, tak takýto myšlienkový pochod trvá asi tak jednu sekundu. Nadýchla som sa a čakala. Bála som sa. Bol to taký iný strach ako keď idete nabúrať auto. Vtedy aspoň viete, že môžete niečo urobiť. Brzdiť, nebrzdiť, stočiť volant.. keď v tom aute neurobíte nič, tak stále je to vaša voľba. Ale tu. Neviem či som mala nejakú voľbu. Asi sa len nezblázniť.
Keď som otvorila oči, voda bola tmavozelená. „Som strašne hlboko“ – napadlo mi. Plávala som na hladinu ako divá. A nepýtajte sa ma, ako som vedela kde je hladina. Asi len inštinkt a možno nejako podľa farby vody? Spolubývajúci mi potom povedal, že som mala pri členku potiahnuť za legroap (lano) od surfboardu (board vás vždy ťahá na hladinu, lebo pláva), ale to mi vtedy nenapadlo.
Dostala som sa na hladinu a chcela som plakať. Obzerala som sa okolo, či niekde nie je pomoc. Nevládala som dýchať, bála som sa a vedela som, že z toho miesta musím okamžite vypadnúť. Vlny chodia často v setoch, čiže keď príde jedna, príde ďalšia alebo viac. Toto celé bolo s prepáčením nahovno a ešte stále to nebolo nič.
Sama
Naozaj prichádzala ďalšia. Opäť vysoká. Opäť piesok. Ešte stále sa mi chcelo plakať. Najradšej by som stlačila niečo ako „stop“ a porozmýšľala, čo treba urobiť, alebo by som kričala, alebo by som sa zobudila, ale nič také sa nedalo.
Keď ma zomlela, nebola som si istá, čo sa stane. Či nenarazím o dno. A možno ešte horšie bolo, že som nevedela, kde je dno a že aká hlboká voda to je, ale bola tam tma. A ticho. Aj hukot zároveň. A nikdy nezabudnem, čo som čo mi prebehlo hlavou. „Možno to nedám. Možno tu v tejto tme ostanem navždy.“
Nikdy v živote som sa necítila taká sama. Potrebovala som pomoc, ľudí, ale nebol tam nikto. Zrazu sa všetko ukľudnilo a podarilo sa mi dostať hore. Ach ten nádych… Chcela som strašne plakať, ale posledný kúsok rozumu mi povedal, že by to mohla byť fatálna chyba. Prichádzala ďalšia, o niečo slabšia vlna a išla sa zlomiť ďalej odomňa, takže som vedela, že kým príde ku mne, bude zlomená a biela. To bolo to, po čo som si pôvodne prišla.
Záchrana
Rýchlo som začala plávať za mojím surfboardom a rýchlo naň naskočila. Chcela som tú vlnu využiť, aby som sa dostala čo najbližšie k brehu a čo najďalej od tých vysokých zelených potvor. Znie to možno ako chladný racionálny kalkul, ale v živote som na board nenaskakovala v takej panike a taká roztrasená. Našťastie som to stihla vyšlo to. Keby som sa mala opäť ponoriť pod hladinu a zadržiavať dych, ja neviem…
Vyšla som z vody. Prišla k svojej „surf“ igelitke (vosk, zink, sunscreen), sadla si pekne na piesoček a tíško si poplakala. A ja veľmi neplakávam. Niekedy aj chcem, ale kým mám na to čas, tak ma to prejde. Vtedy som si čas urobila. Aj cestou domov ako som kráčala.
Úprimne, na pár dní som stratila apetít po vode.
Keď sa na to pozerám teraz, tak o nič nejde. Bola som surfovať, išla som do vody, kedy som nemala a zomlelo ma. A čo. Ak by som sa opýtala desiatich surferov, ktorý už majú niečo za sebou či to zažili, tak mi deväť a asi aj desať povie, že cez to prešli. Tak to proste je. A to nič nemení na tom, že táto skúsenosť je len moja, nikoho iného a pocit, ktorý som v tej chvíli mala bol len môj… že možno z tej vody už nevyjden. A to bol na ten deň silný odkaz. A áno, dávam si aj si budem dávať pozor :-P.
Sunday sesh v Komune
A teraz k niečomu veselšiemu. Tí čo sledujete môj instagram ste si asi všimli, že mám rada nedele. Za prvé, je to zvyčajne môj prvý deň voľna po troch večerných smenách a za druhé sú vtedy tzv. Sunday seshes. To znamená, že popoludní sa pozbierate s kamarátmi a vyrazíte do nejakého pekného podniku, kde si dáte pár drinkov aby ste sa psychicky pripravili na pracovný týždeň :). Nie ja, pondeloky a utorky takmer nikdy nepracujem:).
Keďže chcete vstať v pondelok do práce, zahájite túto zábavu okolo 2 – 3tej po obede, aby ste už o deviatej mohli ležať v posteli. Samozrejme je to na vás :).
Ja mám rada Sunday sesh v Mexicali, kde hrá živá hudba, alebo tam hrá DJ. A majú tam výbornú štipľavú Quesadillu a Margaritu za 10 doláčov. Potom väčšinou skončíme v Nobbys Arc, kde hrá hudba je tam hotový blázninec. Áno. V nedeľu večer :). Tu je nejaká fotodokumentácia z predošlých akcií.
Komune, Coolangatta
Teraz sme sa vybrali do Komune v Coolangatte. Niečo ako plážový bar. Nie je síce hneď na pláži, ale majú tam bazén. Prvých 100 ľudí si môže kúpiť za 10 dolárov náramok vďaka ktorému má 5 drinkov zdarma. Alebo 4 drinky a 1 tacos. Alebo 3 drinky a 2 tacos… Atd.. Treba tam byť ideálne pred 15tou hodinou aby ste to stihli.
Niekedy, keď som na takejto akcii, napadne mi, či nežijem povrchný život. Či je to ok, že mám po tridsiatke a moje rovesníčky sa idú vydávať, alebo už majú deti a ja pijem Coronu s kamarátmi tri metre od bazéna a počúvam hudbu od DJa.
A neviem. Ale hovorím si, že na to, aby som sa usadila treba dve veci – chcieť to urobiť a mať to s kým urobiť. Takže ak aj chcem to prvé – a k tomu sa nejdem vyjadrovať – stále je tu druhá polovica, ktorú nemôžem kontrolovať. Jediné čo viem kontrolovať je, či som sama so sebou v pohode. Takže áno, piť Coronu s priateľmi pri dobrej hudbe je dosť v pohode.
Dosť kecov, foto…a video…
Trošku z atmosféry…
