Blog ako terapia
Dala som si záväzok napísať jeden blog týždenne. Mám na to viacero dôvodov a nebudem ich rozvádzať. Jednou z výhod pravidelného blogovania (ktorú som vôbec nečakala) je, že sa každý týždeň zamyslím nad tým, čo aktuálne prežívam. Dáva to životu istý nadhľad.
Ja osobne si píšem aj denník, ale nie je to záväzok a niekedy to celé týždne flákam. Blog je v tomto skvelý. Tohto týždňové vydanie som chcela napísať v utorok. Potom v stredu. Vlastne nie, nechajme to na štvrtok. Ok, tak teda v piatok. A nevedela som prísť na to, o čom mám písať.
Pretože som nebola na žiadnom výlete.
Mám naprt náladu.
Nemám žiadne cool fotky.
Navyše mi je smutno.
A ešte k tomu neviem čo bude.
A potom mi to došlo. Spomenula som si, s čím som započala prvotnú myšlienku mať blog. A rozhodne nebolo cieľom opisovať perfektný život. Písať len o úžasných slnečných a veselých veciach.
Chcela som písať o realite. Keď som išla prvý krát do Austrálie, našla som veľa „technických“ info – ohľadne víz, ceny škôl, ubytka a podobne. Ťažšie bolo nájsť informácie o tom, ako to tam chutí, či vonia. O tom som chcela písať. Aj o tom, akí sú tu ľudia. Ako to tu funguje. Ako sa tu človek cíti. Čo mu chodí hlavou. A mne chodí teraz hlavou kadečo, okrem iného aj halušky, slovenské pivo a pochybnosti.
Prvý krát tu zažívam „homesick“
Minulý rok som tu bola šesť mesiacov. Nepamätám si, že by mi chýbalo Slovensko. Dokonca ani na Vianoce – bolo tu teplo, tak mi ani neprišlo, že nejaké Vianoce sú. Dokonca aj na halušky som zabudla, lebo som si nevedela spomenúť ako chutia.
Kamošky a rodinu som mala na Skype, alebo v sekcii môjho telefónu, ktorú mám pomenovanú „social traps“. Volám ju tak nie kvôli kamoškám, ale kvôli appkám, ktorú túto komunikáciu sprostredkúvajú.
Moji priatelia zo Švajčiarska a Kanady mi hovorili, že sa tešia domov, lebo im chýba to, či ono a ja som to nechápala. Vždy som len mykla plecom a napadlo mi, či som zle ja, alebo oni, ale nechcelo sa mi nad tým zamýšľať. Teraz spätne si myslím, že to bolo tým, že som vedela, že sa domov vrátim. Teraz je to inak.
Pôvodne som sem prišla na tri mesiace. Teraz v máji som sa mala vrátiť. Pred mojím odchodom sme sa s kamoškami rozprávali, že keď sa vrátim, pôjdeme opäť na chatu. Chceli sme z toho spraviť tradíciu. Prvá bola pred svadbou jednej z mojich najlepších priateliek, ďalšia bola keď som sa vrátila z Austrálie a teraz mala byť tretia.
Človek mieni, človek mení
Lenže som si to rozmyslela a rozhodla sa užiť si moje work & holiday víza do poslednej sekundy. Tá uplynie 3. februára 2018. Opatrne som to pooznamovala rodine, kolegom na Slovensku a priateľom, prenajala som svoj byt do konca roka a užívala si Austráliu.
Bolo mi dobre a nepremýšľala som nad tým, čo bude. Rozhodla som sa nájsť si lepšiu prácu – niekde v office a neskôr sa rozhodnúť čo ďalej. Či sa vrátim domov, alebo ostanem nadobro.
Potom to prišlo. Správa v telke, že sa mení systém sponsorshipu – spôsobu ako môžete ostať v Austrálii pracovať a neskôr dostať trvalé víza. Nechcem tu o tom písať, nie je to zábavná téma. V skratke ide o to, že pri hľadaní práce v office som mala tak či tak handicap – hoci je moja Angličtina slušná, nie je perfektná a business English z univerzity si veľmi nepamätám. Ale keby dostanem šancu, hecla by som sa. V tom som dobrá, viem sa hecnúť a učila by som sa, kým by som nevedela čo treba.
Ďalším handicapom sú moje víza – môžem síce pracovať na plný úväzok, čo je na work & holiday vízach skvelé, ale maximálne šesť mesiacov pre jedného zamestnávateľa. Doteraz však toto všetko bolo ok, pretože systém sponsorshipu bol pomerne jednoduchý a zamestnávateľ si mohol povedať, že ak sa mu počas šiestich mesiacov osvedčím, tak ma sponzorne a môžem pre neho pracovať dlho dlho….
Nie však odteraz. Legislatíva sa zmenila. Ak by som to chcela teraz, moje povolanie musí byť na zozname (na správnom zozname) a musím splniť ďalšie podmienky. Ešte som si to nenaštudovala, ale o to nejde. Ide skôr o otázky, ktoré to vo mne vyvolalo…
Špirála otázok
- Je to teraz komplikované. Stojí mi to za to?
- Chcem tu naozaj zostať?
- Viem, že to môžem dať, ale chce sa mi začínať odznova?
- Je ešte doma pre mňa miesto?
- Doma som mala všetko – rodinu, dobrých priateľov a kolegov, skvelú prácu, byt… A všetko bolo také jednoduché a pohodlné… ale bola som tam naozaj šťastná?
- Dokážem sa tu toho vzdať? Oceánu? Mentality ľudí? Surfovania 300 metrov od domu? Nekonečného zoznamu miest, ktoré som tu ešte nevidela?
A mám ešte jednu, za ktorú sa trochu hanbím, ale keď realita, tak realita – nezabite ma – dokážem ešte randiť so Slovákom? A táto jedna sa ťažko vysvetľuje, moje kamošky asi chápu:) Dúfam.
Čo mi chýba?
Napríklad môj byt – miesto, kde som bola sama, mala kopec miesta pre oblečenie, topánky, knihy, mala som vaňu a nie len sprchový kút, svoju „kuticu“ určenú len na čítanie kníh..
Šoférovanie. Ešte aj nadávanie za volantom mi chýba. Tu mám bicykel:) Hrdzavý ?
Woodstock – ten prievidzský – kde som chodila takmer každú nedeľu na halušky a pivo. A nemusela som ani nahlas povedať čo chcem. Lebo to vedeli ? Lebo ma poznali a je to jedna z najlepších obslúh v meste. Chýba mi aj to, že môžem mať lososa z 6 eur alebo drinkovať celú noc a na druhý deň nemám pocit, že idem skrachovať:)
Chýbajú mi kolegovia a práca, kde môžem používať mozog na zložitejšie operácie a dlhodobejšie rozhodnutia. Chýba mi pocit, že ľudia si ma vážia aj pre to, čo mám v hlave. A sprosté vtipy z kancelárie :).
Rodina. Ísť s nimi na chatu. Oco spraví kotlíkový guláš a bude komentovať, čo všetko tam ide a že do pravého guláša ide víno. Či pivo? Tuším oboje. Ja urobím halušky. Budeme piť pivo. Moja sestra bude na tej chate najskôr ticho a potom sa mi rozrozpráva. A sem tam mi do bytu dovedie jej veselého frajera :). Donesú ten kupovaný koláč.
Kamarátky. Pokec pri káve – tam na starom sídlisku v tej našej paletovej kaviarni , alebo Fernete u mňa doma. S hodmi. Alebo pri domácej s Majkou, po ktorej brázdime po Prievidzi ako blúdni Holanďania. A hoci je Majka od Krupiny, prisahám, že tá žena pozná v našom meste viac podnikov, ako niektorí Prievidžania :). Hanbite sa!
Chýba mi Shelly, ktorá číha na to, kedy zaspím na gauči, aby zaspala na mne.
Tak teda?
Keď myslím na toto a iné veci, ako lyžovačky, team buildingy, Prahu, pivo, jedlo a podobne, tak mi napadá – asi by som tam mala žiť. Ale viete čo? Toto všetko viem stihnúť za týždeň či dva. A potom príde tá jedna jediná otázka / veta?, ktorá ma celý život trápila.
„Je mi to tu nejaké malé. Čo je tam vonku…?“
Toto vo mne vždy vyvolávalo nepokoj. Som taká vďačná za všetko, čo mám, alebo som mala. Viem, že som si doma žila životný štýl, ktorý mnoho ľudí na Slovensku nemá. No nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že tomu niečo chýba. Že ešte nie je čas, aby som tam žila a neviem či niekedy bude. Som si istá, že keby sa teraz zobudím doma, tak by som síce žila všetky tie pekné veci, ktoré mi chýbajú, ale bola by som stále nekľudná.
Takže koniec koncov, dnešný blog je asi aj terapia, alebo self-koučing. Lebo ja vlastne viem, že sa teraz vrátiť nechcem. Skôr v sebe riešim, či sa niekedy chcem alebo nechcem vrátiť. Či ten čas vôbec príde. Riešim, či sa tu mám do toho pustiť. Zaťať zuby a hľadať cesty ako tu z toho urobiť domov, alebo to nechať len ako dočasnú destináciu.
A to ma štve, lebo mám pocit, že už sa chcem usadiť. Už chcem byť rozhodnutá. A zároveň viem, že toto je rozhodnutie, ktoré bude trvať pár mesiacov. Takže neostáva mi iné, len pestovať svoju veľmi slabú stránku – trpezlivosť:). Pozdravujem Slovensko, chýbate mi :-*
