Domov po rokoch

Neplánovala som o svojej návšteve domova písať. Každý to tam poznáte. Mala som však nedávno zaujímavú konverzáciu s mojou drahou Máriou (ako je väčšina konverzácií s ňou) a rozprávali sme sa o vyjadrovaní seba samých a že to nie je ani tak o tom, čo príde zaujímavé ostatným a čo chcú druhí počuť. Je to o tom, čo chceme povedať. 

A ja som si dnes “zmyslela”, že idem povedať o tom, aké to bolo prísť do Európy po štyri a pol roku. 

Instagram vs realita

Instagramom teraz nemyslím appku, ani ten môj, kde je samozrejme všetko veselé a krásne. Myslím to ako metaforu – naše očakávania a naivné predstavy toho ako sa veci budú vyvíjať. 

Preddovolenkový instagram v mojej hlave

Pár dní pred odchodom z Austrálie od vzrušenia nemôžem spať. Niekoľko dní vopred som pobalená a teším sa na odchod. 

Neskôr sa vidím, ako sedím v letiskovom bare a popíjam s drahým víno. Teda on pije pivo. Potom nasadám usmiata do lietadla a so vzrušením začínam niečo robiť na laptope. 

Po príchode do Chorvátska stretnem na letisku svoju rodinu a asi sa rozplačem. Minimálne mi je doplaču, keď si to predstavujem. Potom je všetko dokonalé a my sa bavíme a smejeme a život je úžasný. Potom prídem na Slovensko a úžasnosť pokračuje. Predstavujem si všetky miesta na ktoré vezmem Scottyho, aby som ho ohúrila. Cestu naspäť do Austrálie si radšej nepredstavujem.

Chvalabohu, že budem pred odchodom v Benátkach s Máriou, ktorá vie vždy všetko odľahčiť, takže sa príliš nezosypem. Preto som dovolenku s ňou strategicky umiestnila na záver pobytu (ďakujem, že si mi to umožnila).

Realita

Pár dní pred ochdodom z Austrálie sa balím – do Melbourne. Keď sa ma niekto opýta, či sa teším domov, cítim sa, akoby som si práve v reštaurácii objednávala obed a čašník sa ma pýta, na čo by som asi tak mala chuť na večeru. Nemám páru. 

Odchod som (opäť strategicky) naplánovala na 2. augusta, deň po mojom veľkom dni, kedy v práci platím nájomné pre budovy celej jednej divízie. V tento deň si do práce nebalievam obed – nemám čas ho zjesť. 

Bolo to rozhodnutie šikovné s jediným háčikom – musela som koniec a začiatok mesiaca prežiť. 

Aby to bolo ešte trošku okorenené, preberali sme v tom čase ďalšiu divíziu a aby sme zvládli budúci work load, zamestnali sme na polovičný úväzok ďalšiu osobu. Keďže ale naše HR mesiac pohovoralo ľudí na polovičný úväzok za plné peniaze (ups), museli po mesiaci začať odznova (ups). 

A tak naša kandidátka mohla začať prakticky až keď som odchádzala. Akosi sme ju presdvedčili aby začala o dva dni skôr a ja som letela do Melbourne aby som ju zaučila. Čo to som s ňou rozobrala za 3 hodiny a aby som ju úplne neodpálila, poslala som ju domov s tým, že jej poposielam manuály. Manuál vs pokus omyl s dozorom sa nedá porovnať. A mne sa do Európy neodchádzalo úplne s pokojnou mysľou. 

Veľký deň nájomného som prežila a v deň odchodu som ešte stále pracovala. Odlietali sme večer. A na letisku som síce bola vysmiata, ale mala som silný pocit, že môjmu telu stále nedošlo, čo sa deje. Žiadna eufória sa nekonala. To isté v lietadle. 

Prvý doklik – staničný smrad v Taliansku

Pôvodný plán bol letieť z Austrálie do Chorvátska, kde sa stretneme so segrou, ocinom a jeho priateľkou. Žiadne lety nám však nepasovali. Väčšina z nich bola príšliš neskoro a na Hvar by sme tak dorazili až okolo siedmej – ôsmej večer. 

Ďalšia vec bola, že sme si úplne nevedeli predstaviť sadnúť dopotení po 25 hodinovom lete do auta s mojou rodinou.

Scottyho napadla haluz – priletieť niede inde a trochu sa pred Chorvátskom pozbierať. A tak sme leteli do Ríma. Cenovo to nebol až taký rozdiel, najviac pridal fakt, že z Ríma do Splitu sme si museli priplatiť za podpalubnú batožinu. 

Leteli sme s Qatarom (veľmi dobre) s jedným prestupom v Dohe a šup do Ríma.

Tam mi prvý krát došlo, že som “doma”. Vyšli sme von z letiska, aby sme našli náš autobus do centr. Bolo teplo. Neuveriteľné teplo. Iné ako tu v Austrálii. Scotty to vyjadril výborne – “v Austrálii cítiš slnko na koži, tu je horúco, ktoré cítiš všade”. Ako sme teda vyšli von z letiska, zacítila som taký ten klasický staničný smrad. Mix špiny, cigariet a horúceho asfaltu. “Bože, smrdí to tu ako na hlavnej stanici v Bratislave”, pomyslela som si s láskou. 

A tak som si tam s úsmevom a pobavením sedela na lavičke a čakala na autobus, ktorý nás mal odviesť do Ríma. 

O Ríme písať nejdem, boli sme tam 16 hodín vrátane spánku. Čo je však zaujímavé je pocit – že hoci nie som z Talianska, ak žijete na druhom konci sveta, aj Taliansko vám príde ako domov. Rím o to viac, že som tam pred tým prežila úžasných päť dní s Máriou a s drahým sme spali jednu uličku od nášho vtedajšieho ubytka. 

Ďalší domov – Chorvátsko

Miluem Chorvátsko. Milujem! A neviem prečo, veci aj ľudí často krát milujeme bez dôvodu. 

Na pobavenie, bolo ťažké sa dohodnúť na lokalite. Chceli sme ísť niekam, kde ešte nikto z nás nebol. A keďže každý z nás bol v Chorvoši viac krát a väčšinou oddelene, vždy padlo “tam som už bol, tam som už bola”. Nakoniec sme na to prišli – Hvar! 

Tak som to nadšená ohlásila Scottymu – ten sa usmeje hovorí – “tam je pekne, tam som už bol!”

Našťastie sa ale chcel vrátiť, on sa totiž plavil a vraj ľutoval, že Hvar bol posledné miesto a strávili tam len deň a noc. 

K téme instagram vs realita, rodinu sme nakoniec prvý krát nevideli na letisku, ale pred prístavom. Už pred tým som vedela, že to nebude doják a objatia, ale stres. Časti mňa to bolo ľúto a časť mňa bola rada – aspoň som vedela, že sa to nezvrhne do bezbrehého plaču. 

A tak to prišlo. Horúco, čakanie, oco zastavujúci uprostred cesty aby nám naložil do auta kufre, rýchlo nasadnúť, segra vedľa mňa, rezne a oco majúci nervy, či sa zmestíme na trajekt – rodinná klasika :)))

Chorvátsko bolo Chorvátskom – pohoda, teplo, more, pivá, večere, stolová hra, bazén a výlety. Bavilo ma všetko. Samozrejme najúžasnejšie bolo, že sa to dialo. Že keď som sa obzrela naľavo či napravo, boli tam moji milovaní. Nebola to eufória – bolo to prirodzené. Akoby som nikdy neodišla. A predsa tam bolo niečo extra – špeciálna vďaka za našu vtedajšiu realitu. 

Chorvátsko som s frajerom zaklincovala perfektnou nocou a trošku ťažším ránom (fotili nás ako v oblečení spíme na posteli) a obaja sme boli pripravení posunúť sa s ľahkým srdcom do ďalšej krajiny. 

Hlavný domov

Premýšľam, či sa mi chce opisovať, ako sme sa s úžasným autom môjho otca museli zastaviť u dvoch chorvátskych automechanikov – ale toto asi stačí, radšej to preskočím. Vesmír tomuto autu žehnaj, doviezlo nás.

Večer sme dorazili do Bratislavy a mali spať u segry a jej priateľa, ktorého som konečne spoznala (toľko som premeškala). Mysleli sme si, že sa dobre vyspíme, ale totálne som podcenila slovenskú pohostinnosť a boli sme pohostení veľmi dobre. Ďalšia výborná noc a mlživé ráno.

So segrou som sa ráno na nejaký čas rozlúčila a vyrazili sme do Prievidze. Nevedela som, aké to bude – keď si myslím, že budem emočná, som ako robot a keď si myslím, že mám všetko pod kontrolou, tak to na mňa príde. 

Prišlo „to“ niekde pred Trenčínom. Ocinova priateľka nám ukázala zrúcaninu nejakého hradu a ja som prekladala. Potom nejakú ďalšiu. A ako tak prekladám, začínajú mi tiecť slzy a priateľ na mňa hľadí a hovorí že to je normálne „to feel emotional“, a ja zrazu normálne že revem. Ocinova priateľka sa otočí a pozerá na mňa hovoriac “moja” a potom to zabjie oco “A čo jej je?!” 😀  Doteraz sa na tom smejem. 

Sama som nevedela čo mi bolo a neviem to doteraz. Hádam mi v tom momente došlo, že som naozaj doma a že som tam veľmi, ale naozaj veľmi dlho nebola.

Prievidza

Neviem čo si o Prievidzi myslia ľudia čo v nej nežili a je mi to jedno. Viem, že je o nej song v melódii pesničky od Rammsteinu, že bola neslávna kvôli mafiánom a slávna kvôli Meliškovi. 

Pre mňa je to mesto, kde žijú moji priatelia a mesto plné pekných miest. 

Prvou zastávkou bol Kaufland a mám pocit, že Scotty bol v Disneylande a ja som sa do Disneylandu vrátila po rokoch. Minimálne ceny nám pripadali ako z rozprávky, ale zabudla som, ako si odvážiť zeleninu. 

Nakúpila som si niekoľko karičiek a rožky. Kúpili sme aj kofolu ale nejako neohúrila (mne nikdy nechutila).

Vrcholom návštevy Kauflandu bol odchod – oco sa začínal pohýnať, keď Scotty ešte len nasadal :-))) Ponáhľal sa domov no..

Google translate a krčma na Zapotôčkoch

Pre tých čo nie ste z Prievidze – Zapotôčky sú klasické panelákové sídlisko a mojím šťastím bolo to, že náš panelák je takmer pri poli a rieke, takže som ako decko zažila aj nejaké to škriabanie sa po stromoch a riečne bahno. A ako teenager hradnú sviecu a detské diskotéky, ale to je iná téma. 

Druhou zastávkou bolo Top Café nech vidí celé mesto.

Ďalšou bola Papuča, nech vidí kde som zvykla páchať teenagerské hriechy. To môj mozog akosi nevedel spracovať, odfotila som ti ho tam.

Po Papuči sme išli domov a ja som sa mala po štyri a pol roku stretnúť s babami. Scotty mi navrhol, že ostane doma a oddýchne si a ja sa aspoň budem môcť s babami poriadne porozprávať. Padlo mi to perfektne. 

S dievčatami sme sa stretli u Bugyho. Samozrejme padali slzy a bol smiech a opäť – človek očakáva eufóriu, a pritom sedieť s nimi je tak normálne, že to človeku nejako nepríde. Akoby sa nič nezmenilo. 

A za toto som vďačná – často čítam ako sa ľudia menia a že priateľstvá nemusia vydržať na celý život. Neviem či je to mojím nastavením alebo mám také šťastie na priateľky,  možno oboje, ale neviem si to predstaviť. Je mi jedno čo študujú, kde pracujú, koľko majú detí a že ja mám nula, a či máme rovnaké hobby. Proste ich ľúbim a chcem byť s nimi. Bodka. Nerozmýšľam, čo mi to “dáva”. Mám ich rada a hotovo. 

Ako som tak s nimi sedela, napísala som Scottymu ako sa má. Odpoveď – “som s tvojim ocom v krčme”. Samozrejme mi to písal po Anglicky. 

Podľa všetkého si obaja nainštalovali google translate a ukazovali si mobil zatiaľ čo hrali šípky. 

A vraj aj vyšli von z krčmy lebo Scotty chcel vidieť búrku (vraj vyzerá inak ako tu v Oz). 

Highlighty

Kedysi boli mojimi highlightami zábavné momenty – ako do rána prežúrované noci na Cypre a podobne. 

Teraz vidím záblesky mojich priateľov na minigolfe, vidím oca ako mi na kúpalisku ukazuje ako sa mám správne pustiť z tobogánu :D, segru ako mi potmehúdsky prezrádza novinky, a ako sedia s priateľom v ich peknom novom byte, Janku ako na minigolfe dvíha malú naruky, vidím baby a Scottyho sedieť v Lúkavici vedľa veľmi divnej a trochu strašidelnej, trochu zábavnej spoločnosti, vidím moje obľúbené jedlá, a tiež halušky vo Woodstocku. 

Scottyho ako si v Jantári objednávka drinky cez google translate, vidím Tatry, polia medzi Lazanmi, Prievidzou a Kaniankou a Zuzkin pekný nový dom a zadnú terasu. 

Sedím v ocovej obývačke a hráme vlaky.

Vidím Máriin Bzovík a krásne kopce všade kam ideš. 

Vidím ocinovu kuchyňu a voniam sviečkovú alebo maďarkský guláš a cítim domov. Takú tú jednoduchosť a čisté bytie. Nemusieť sa o nič snažiť, len byť niečie dieťa, dobre sa najesť a baviť sa. Proste rodinu, ľudí čo vedia čo ste zač, a tam rátam aj priateľov.

Trošku mráčikov

Čo zľahka ľutujem je, že som trochu pracovala. Mala som dohodu, že dva týždne zo štyroch budem pol dňa pracovať. Bola som nadšená, aj tak som nemala dosť dovolenky. 

Bohužiaľ, toto bol ďalší instagram vs realita. Keď sme sa na tomto mesiace dozadu dohadovali, moja predstava bola, že sa na štyri hodiny denne pripojím a poriešim najurgentnejšie emaily. Mali sme mať vtedy zabehnutú novú kolegyňu, čo mi malo dať v Júli dosť času vyriešiť novú divíziu a v Auguste som mala už len dotiahnuť detaily.

Miesto toho som tento projekt dokončovala doma a to boli veci, ktoré mi prebiehali mysľou aj keď bol laptop zatvorený. Do toho nebolo nič zaplatené, lebo naša nová kolegyňa sa logicky bála ísť naostro bezomňa. 

Takže sme napríklad boli v Tatrách, vstali o piatej ráno na celodennú túru aby som po príchode sadla za laptop a pracovala. A to by mi ani tak nevadilo. Ale obsah tej práce bol stresujúci. Alebo sme u ocina do noci hrali stolovú hru, Scotty si ráno pospal a ja som si privstala, aby som začala robiť a nerozbilo nám to príliš deň.

Keď som pracovala, mala som výčitky, že sa priateľ nudí, nevenujem sa rodine a nevidím baby. Keď som sa venovala, mala som pocit, že na mňa čakajú kričiace emaily. 

Povedala som si, že nikdy viac.

Benátky

Tie začali vtipne. Ako inak s Máriou. 

Spala som u segry v Bratislave a keď som ráno vstala, našla som správu od Márie, ktorá už bola na ceste – ze si nevytlačila letenku. Pozrela som sa na to a vyriešila nás obe online checkinom. Poslala som letenku Márii a považovala za vybavené.

Potom som dostala ďalšiu správu – “Simona!!!!!”

Správa s výkričníkom môže byť dobré aj zlé znamenie. S piatimi je to cekom jasné. Vysvitlo, že som pri bookovaní leteniek zabudla, že Mária sa medzitým vydala a má iné priezivsko :))

Moja logika mi hovorila, že to bude v pohode. Segra mi s jej týpickým šibalským úsmevom hovorila, to isté. Jej frajer hovoril, že to je problém. Google tiež.

Do toho som sa s nimi išla lúčiť na bohvie ak dlho (z Talianska som išla do Oz) a môj systém bol zasa raz zahltený. Tak nejako som sa snažila samú seba predsvedčiť – nahlas pred segrou – že nemusíme plakať. Rozlúčili sme sa, a hor sa na ďalší problém.

Po tom, čo sme zistili že pri Auparku sú tri rozličné OMWaulky sme s Máriou aj našli (čistá katastrofa my dve), a vyrazili na letisko. 

Keď kortizol tečie potokom

Cca o 11tej sme sedeli v letiskovom bare s dvoma pivami a dvoma tequilami. Bol to víťazný moment plný eufórie. Cesta k nemu bola tŕnistá.

Po ceste na letisko sme haluzili, čo budeme robiť s letenkou na nesprávne meno. Jediné k čomu sme sa dopracovali bolo, že ak to vyriešime, dáme si pivo a strašne sa na to tešíme. 

Po príchode na letisko sme našli náš check-in a po tom, čo sme si vystáli radu (v ktorej som googlila vlaky do Benátok), pani nám povedala, že nám nevie pomôcť a poslala nás k okienku oproti.

Prišli sme tam a začala som s Máriinym občianskym v ruke v Angličtine vysvetľovať čo sa stalo. Pani pozerá na občiansky, otočí sa k Márii a hovorí – po Slovensky – “vy ste zo Bzovíka?”

Ukázalo sa, že tam pozná nejakých ľudí. Čo bolo horšie, chcela si spomenúť na ich priezviská. A veľmi jej to nešlo. Tiež bolo jasné, že pani si chce a musí spomenúť a bez toho sa v rozhovore nikam neposunieme.

Pozerala som na Máriu, ktorá sa tvárila milo, no videla som čo sa odohráva “za jej očami”. Mala úplne na saláme koho tam pani pozná. Chcela vedieť, ČI MÔŽE LETIEŤ. Mária každých pár sekúnd doslova “vybrechla” náhodné priezviská ľudí ktorí bývajú “pri kostole” a ja som sa cítila ako v nejakej divnej vedomostnej súťaži. A hoci som tiež veľmi chcela vedieť, či môžeme letieť, neskutočne ma bavilo pozorovať Máriu a jej vnútorný boj.

Nakoniec nám bolo povedané, že je to v pohode, pretože jej dievčenské meno je na zadnej strane občianskeho. ÚĽAVA!

Predčasná radosť

Spokojné sme napochodovali na check-in príručnej batožiny, keď sa má Mária pýta, kam má vyložiť jej kufrík. Ako som sa pozrela dolu k jej kufríku zbadala som niečo, po čom ma zamrazilo. Môj veľký kufor. Ktorý som v tom strese zabudla odovzdať pani na prvom check-ine podpalubnej batožiny.

Neboli sme úplne zle s časom, ale nemali sme ho ani extra veľa. 

Vybehla som von, utekala naspäť na check-in. Po ceste mi vypadli veci z ruky ktoré som musela zbierať, proste katastrofa. Vystála som radu, nechtiac a našťastie predbehla nejakých ľudí, odovzdala kufor a utekala naspäť. Samozrejme som sa na check-in príručnej batožiny nevedela dostať, pretože som už raz pred tým nascanovala svoju letenku. Tak som utekala na koniec všetkých možných turniketov aby ma dovntútra pustil nejaký špeciálny bezpečnostný týpek. 

Po kontrole nahrávam Márii hlasovku že toto bude chcieť niečo tvrdšie ako pivo “Poď za nosom k C a som tu, dáme si vodku” 

“Ok, ja radšej tequilu. Idem”

A tak bolo. Podivné „raňajky“, pár výbuchov smiechu a euforický odchod do Talianska. To je čaro problémov – ich vyriešenie prináša pocit zadosťučinenia.

Mesto

O Benátkach som toho veľa počula ale veľa som toho nevedela. Nemala som veľké očakávania, napríklad som počula, že sú plné turistov a smrdia. Prvé bola pravda, druhé len sem tam. Nesmrdeli často ale keď hej, tak ma popravde naplo. 

Čo ma prekvapilo, bolo celkom ťažké nájsť tam dobré jedlo. Buď bolo výborné alebo nič moc. Od začiatku sme sa snažili chodiť do bočných uličiek pre lokálcov aby sme sa vyhli tým drahým a o ničom pre turistov. Ale aj tak sme niekedy netrafili. Všetko tiež bolo drahšie ako v Ríme. 

Za to sme ale všade našli dobré pivo. 

Vždy sme si hovorili, že pobeháme a po obede dáme siestu. Dali sme ju raz. 

Posledná noc bola hrozná. Poznáte to, keď musíte vstať tak skoro, že sa bojíte zaspať? Mala som vstávať o 3tej, aby som zahájila svoju nekonečnú cestu.

Do toho mi nebolo najlepšie, akoby celé moje trávenie bol jeden veľký nehybný kameň a čo by som normálne riešila pitím vody, ma teraz znepokojovalo. Voda z vodovodu mi nechutila a mala som podozrenie, že mi je po nej horšie. 

Celú noc som sa prehadzovala sa už nevedela dočkať, kedy zazvoní budík a pôjdem. 

Keď som nakoniec odchádzala z izby, videla som prispatú Máriu a bolo mi ľúto, že odchádzam. Bolo mi fyzicky naprt a chcela som to všetko mať za sebou. Hoci som si prechádzanie Benátkami dovtedy užívala, ísť nimi sama po tme na stanicu bolo smutné. “Už nech som v lietadle”, hovorila som si. 

Návrat do Oz

Bola som prekvapená, ale do Austrálie som sa tešila. Nebolo to však “už mi je doma dlho” tešenie. Vedela som si predstaviť ostať doma ďalší mesiac. Aj dlhšie. Skôr som sa tešila na našu posteľ, pláž, súkromie a rutinu. Na Scottyho, ten odišiel skôr. Tešila som sa na pohodlie, ktoré je asi jedinou nevýhodou cestovania.

Scotty ma čakal na letisku aj rodinou, kvietkom a nápisom v Slovenčine. A ja som prišla uplakaná, lebo mi colníci zobrali všetky tri balíčky rizota a dva balíčky korenia, ktoré som s nadšením kúpila v Benátkach, aby sme si ich spolu uvarili. Jediné čo mi nechali bolo korenie s truffle, ktoré neznášam a kúpila som ho pre Scottyho. Paranoja austrálskej vlády mi neskutočne lezie nanervy, tento krát si zmysleli, že od 1. Septembra je zakázané dovážať ryžu. Prišla som 2. Septembra.

Čo môžete a nemôžete do Austrálie priniesť si môžete pozrieť tu.

Nabudúce

Mám v hlave a v drafte ďalší článok – o partner vízach, ktoré sme – tadáá – dostali 9. Novembra 🙂

Zdieľať:

Facebook
Twitter
Pinterest
LinkedIn
Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

Partnerské víza v Austrálii

Víza. Nekonečná téma pre tých, čo sú v Austrálii už nejaký čas. A ešte PR (Permanent Residency).  Vždy keď som bola v škole v Brisbane,

Domov po rokoch

Neplánovala som o svojej návšteve domova písať. Každý to tam poznáte. Mala som však nedávno zaujímavú konverzáciu s mojou drahou Máriou (ako je väčšina konverzácií

Nájdená v Austrálii

Milujem príbehy. O odvahe a rozhodnutiach, či už začať podnikať, začať študovať po tridsiatke, vrhnúť sa do vzťahu napriek tomu, že má človek strach a

sk_SKSlovak