13.7.2017 Štvrtok, noc, Byron Bay – parkovisko pri pláži, 20 ročná zelená Toyota Camri
Ľudia, strašne to flákam… no o čo suchšia som blogovo, o to väčšiu šťavu má môj život…. práve teraz som v Byron Bay.. to je pre mňa možno niečo ako Wimbledon pre Domču Cibuľkovú, Maledivy pre niekoho kto zvykne chodiť do Chorvátska, alebo jazda na BMW keď zvyknete drieť Citroen. Čo je smutné, lebo je to len vyše hodiny jazdy od Gold Coast, kde žijem. No hoci som auto kúpila takmer pred dvomi mesiacmi, teraz som sa sem prvý krát vybrala.
Po šichte, ktorú som mala skončiť o deviatej večer, ale skončila som ju už o ôsmej. Bola som ready. Deka. Vankúš. Tepláky a hrubé ponožky. Zimný wetsuit na surf, plavky, rýchlo-schnúci uterák. Víno. Počítač. A playlist samozrejme. Playlist musí byť.
Prečo som dnes tu?
Kde začať?
Mám dve práce. Nevedela som, či sa mám pustiť do budovania si niečoho nového tu. Lebo veď mám 31. Doma dobrú prácu, rodinu a bla bla bla, už som to spomínala v blogoch pred tým. Začať odznova? Nerozumné.
Ale vlastne to už robím. A neviem či som niekedy bola šťastnejšia. Je to ťažké. Som unavená ako kôň. Ale je to sranda. Niečo ako videohra. Zbieram skilly, kontakty, učím sa nové veci, spoznávam nových ľudí… Teraz sedím v aute na opustenom parkovisku a počúvam Bjork… Keď som sem šoférovala, smiala som sa…. že “čo Ti práši”, ako by Márka povedala… Milujem takýto život. Plný výziev, práce, ale aj výletov, spontánnosti a rovnakých bláznov ako som ja.. čo opustili domov a teraz dýchajú iný vzduch.
A ešte niečo… Chcem byť pri blogovaní úprimná tak, ako sa len dá. Brzdí ma pocit, že môžem niekomu ublížiť. Ale dnes skúsim ísť trochu ďalej.
Veľmi si ďakujem. Za to, že som sa nebála. Resp. bála, ale nepočúvala som to. A že som nepočúvala kamarátky, ktoré mi hovorili nech nevymýšľam. Našťastie takých nebolo veľa.
A ďakujem tým, ktoré mi povedali nech seriem na všetko a všetkých, nech len počúvam seba (ony to povedali krajšie, ale takto nejako som si to preložila). Prežila som roky s úžasným človekom. Málo mužov vie počúvať a zobrať si názor alebo pocity partnerky k srdcu a ja som takého mala. Napriek tomu, mi niečo chýbalo. A myslím, že aj jemu a obaja sme to vedeli. A mali sme strach sa pohnúť.
Ja osobne som teda mala strach sa pohnúť k záväzku, no taký istý strach ma paralyzoval pohnúť sa k “slobode”. Teraz to vidím jasne. A teraz som tu. Sama a som šťastná. A dúfam je aj on.
Úlet
Dnes som tak trochu ušla. Posledné dni boli len práca, fitko, beh, spánok. Potrebovala som reset. Tak som sem prišla na noc, ráno posurfujem a pôjdem domov. Zdriemnuť si a opäť do práce a kolobehu.
Urobila som dobre, že som vypadla. Rada šoférujem, takže konečne vypadnúť od semarofov niekam do tmy, ma urobilo super happy. Potom som šla do ulíc tohto pekného mestačka – na pivo. Išla som si vypýtať cigaretu od starších pánov. Na mladých ľudí som akosi nemala náladu.
Skončila som s týmito gentlemanmi celý večer, hrala s nimi biliard, v ruke som pod chvíľou mala nové pivo a ako bonus ma na záver večera nakŕmili pizzou. To všetko bez sprostých narážok, aký krásny večer!:) A zajtra ráno o šiestej idem s jedným z nich surfovať (a dal mi celkom dobré tipy).
Keď som tam tak sedela, najskôr sama, tak som si uvedomila, že presne v tom istom podniku som bola pred rokom a pol s mojím ex a spolubývajúcou. A pozerala som vtedy po týchto ľuďoch – umelcoch, surferoch, hipsteroch a chcela som vedieť viac.
Ako žijú, premýšľajú a prišla som si veľmi obyčajná. Hoci zároveň dosť divná vo vnútri. A aj preto som si vďačná. Lebo som už vtedy chcela vedieť, žiť a spoznávať viac a teraz to žijem. Chodím si po tomto svete ako chcem. Nemusím sa ničoho báť. Verím ľuďom. Nemám obmedzenia, lebo teraz som len ja. Som kde chcem a s kým chcem.
21.7.2017 Piatok, moja posteľ v mojej izbe
Ani nie týždeň a idem pokračovať:).
Niekedy naopak rozmýšľam, prečo sa na to nevys….. napríklad keď som bola v nedeľu v práci.. V sobotu som totiž začala pracovať o 12tej na obed v talianskej reštike (po nočnej!) a skončila 3:30 ráno v tom mojom írskom pube.. alebo bare, alebo čo to je… (je to niečo ako transfromer, záleží na dennej hodine v ktorú tam vkročíte)… Zvládla som tento ťažký deň a večer ku podivu celkom v pohode, ale v nedeľu…
Vstala som, ak sa tak dá nazvať postoj, ktorý malo moje ťažké telo. Išla som si zabehať, aby moje oči videli aj niečo iné ako príbor, kávu a poháre a začala sa opäť chystať do práce. A chcelo sa mi plakať. Keď som zišla na prízemie a spoluýbajúci ma videl, začal sa smiať a prišiel ma objať. Nádych, výdych a išlo sa znova.
Hotová
To je jediné, čo ma trápi – práca, ktorú robím. Fyzicky ma vyčerpáva a moja myseľ by chcela robiť niečo iné. Ale vlastne ma to ani netrápi. Vždy som mala rada filmy, kde niekto s niečím začínal. Alebo začínal odznova. Dal si cieľ a išlo sa. Vždy som hrdinovi filmu držala palce a prišlo mi to vzrušujúce. Možno preto sa mi to teraz deje a svojím spôsobom si to užívam.
Ako to vidím:
Takže teraz pracujem v pube / v bare (do budúej soboty!:) – zvyčajne robím víkend a v noci.
Teraz robím aj v talianskej reštike, naučila som sa robiť kávu (nebojte, turka a nescu som vedela aj pred tým), pár nových koktejlov a pár talianskych výrazov. A nechcite vedieť akých :-))))
Reštaurácie zatvárajú skôr, takže najdlhšie ako môžem pracovať je do 10:30 večer. Takže žiadne chodenie do postele o pol piatej ráno. Neviete si ani predstaviť, aká šťastná som.
A chcem si nájsť prácu ako barista. V nejakej peknej kaviarni a robiť rána. A povedať si napríklad o druhej alebo o štvrtej, že hotovo! Idem domov! A nemyslieť celý deň na to, že idem večer do práce a mala by som rozumne šafáriť s energiou, spánkom, športom a pod., lebo neviem kedy skončím… Takže vy to tak možno nevidíte, ale idem hore!:)
Svet kávy
Čo je celkom zaujímavé – urobila som si jedno-denný barista kurz, do ktorého som zainvestovala $ 170. Dala som sa na to viac menej z vypočítavosti – aby som si mohla nájsť prácu na ráno. A mňa vám to ľudia fakt baví! Najskôr mi to vôbec nešlo. Urobiť cappuccino alebo flat white.. pane bože, kolegovia sa mne smiali, že zjavne nemám dobré vzťahy s mliekom. Čo je vlastne pravda. Ale teraz mi to už celkom ide a sem tam sa mi podarí urobiť niečo, čo vyzerá ako srdiečko :-))) Alebo ako riť :).
Noví kolegovia ma myslím začali mať celkom radi a môže to súvisieť s tým, že chodím po reštike a vypytujem sa ich, či nechcú kávu :). Rada trénujem. Najlepšie sa trénuje na kolegoch, take away káve – vďaka viečku a na cappuccine, lebo keď sa mi nepodarí obrázok, nakydám tam kilo čokolády… No a chcela by som byť dobrá. Aby ľuďom moja káva chutila a zároveň chcem vedieť kresliť také tie čačky mačky. Tak držte palce. Zajtra ma opäť čaká môj super dlhý deň, tak hádam niečo potréujem.
A budúci týžďeň si chcem začať hľadať novú prácu. Potom posledný víkend práca v noci! Asi sa opijem. Bola som tam pol roka. S minulým pol rokom celý rok v jednom podniku. Pol roka som pracovala každý jeden víkend. Ani neviem čo sa cez víkendy deje v meste. Teším sa, keď to zistím.
Plány
Najbližšie som plánovala ísť do Darwinu, prenajať tam auto a ísť na Uluru. Poznám už minimálne dve šibnuté baby, čo sa na to chcú dať so mnou. Momentálne som ale dosplácala auto (to znie ako keby mám nejaké nové:)) a začala šetriť na školu a podľa výpočtov som bola pozadu, takže som odkladala viac. Takže na cestovanie nemám odložené ani prt. Dúfam čoskoro začnem odkladať aj na túto vzrušujúcu aktivitu a uskutočníme to.
Tak či tak, niektorí sa ma pýtate, kedy prídem domov. Zatiaľ len tí, čo ma poznáte osobne, lebo ešte nie som dosť slávna. Takže prídem asi v polke februára. Víza mi expirujú na začiatku februára a chcem medzi Austráliou a Európou niekam behnúť.
No a počas pitia Fireballu v mojom luxusnom aute (nie za jazdy!) sme sa s Yoori bavili, že má kamošov a ubytko v Bangkoku a navyše bola v Thajsku už niekoľko krát, tak ma vie povláčiť kade tade za dobré peniaze. Thajsko je lacné samo o sebe a keď k tomu nebudem musieť premýšľať, čo sa so mnou deje a ona to naplánuje, znie to ako rozprávka.
Mimochodom v Byron Bay som bola tento týždeň znova, aj s touto nádherne šibnutou osobou a poňali sme to naozaj romanticky. Poznáte tie páry, čo chodia v rovnakom oblečení a vy ich máte chuť udrieť? Šetrite si dlane na nás…
Potom prídem do EU, ideálne do Talianska, alebo Španielska, aby som si niečo nové pozrela a potom prídem konečne domov. Na halušky, pivo, opiť sa s kamoškami, vystískať rodinu a začať mať opäť pochybnosti, kde mám vlastne žiť. Asi takto to vidím ? Potom tú krízu prekonám, vrátim sa v marci sem a začnem študovať. Verím, že Boha teraz nerozosmievam, bolo by od vesmíru milé, keby mi to takto nejako doprial. Ak nie takto, tak ešte lepšie. Prosím. Ďakujem! Amen!
