Tento príspevok začínam písať 00:18 Queenslandského času. Sedím v aute v Port Douglas. Nemôžem spať. Sem tam si chlipnem bieleho vína, ale zatiaľ to nepomáha. Maider spí na sedadle smrti. Budík vraj nastavila na super skoro, ale radšej mi nechcela povedať na koľkú. Nevadilo mi to.
Tento výlet… to je cestovavnie. Už som cestovala. Trošku po Európe. Išla som do Austrálie. Zažila som si backpackers. Ale toto je naozaj cestovanie. Teda to, čo to znamená pre mňa. Dobrodružstvo. Trošku stresu. Trošku zábavy. Spontánnosť. Radosť.
Už len to, že som tu s babou, ktorú som pred tým videla dva krát. Náš výlet sa začal skorým ránom na letisku, kedy sme zistili, že máme 4 kg nadváhu. Teda naša batožina. 50 babiek v prdeli. Maider bojovala. Snažila sa obliecť si na seba pár kíl. Verte mi, že tá dievčina, ktorá nám vážila kufre a pozorovala Maider bola zmätená. A to 70% jej emócii pohltila profesionalita. Nepomohlo. Čítali sme ju.
Cairns
Po tejto komédii, ktorá nám nebola nič platná sme sadli na let a potom logicky pristáli v Cairns. Ubytovali sme sa a vyšli si do mesta.
“Mám môj holiday mood, dala by som si pivo” hovorím si. Ale nevedela som ako je na tom moja spolupútnička. Opatrne som to nadhodila. “To je super, tiež som na to myslela, ale nevedela som, či si ako ja…” Maider na to…?
Kúpili sme 6 pack piva a šli na “pláž”.. lepšie povedané k bazénu… lebo to, čo tu v Cairns je, nie je pláž.. je to.. voda… s bahnom….okolo ktorého je betón. Ale to nevadí, preto sme sem neprišli. Ako som už písala v príspevku o Melbourne, keď žijete na Gold Coast, ste celkom splážovaní.
Herečky
Prstom sme rozkrojili žemle, strčili do nich šunku a syr a začali desiatovať. A piť pivo. Asi po 10-tich minútach ku nám prišla policajtka. Že asi to nevieme, ale v Austrálii sa nesmie piť na verejnosti.
Keď sme to pivo otvárali, hovorím Maider “keby dačo, sme z Európy”.. Policajtka sa pýta.. “odkiaľ ste?” Hovoríme, že zo Španielska a zo Slovenska.. A ona “hmm… Ja viem.. ste z Európy… ľudia z Európy tu pijú na ulici, chodia topless, akoby nič… ale my sme tu v tomto trochu pozadu… dopite to pivo kým som tu a ostatné pivá, ktoré nie sú otvorené musíte dať späť do tašky…”
Maider – “a keby to pivo prelejeme do plastovej fľaše?” (je tak rozotmilá, že takéto otázky od nej málokto berie ako drzosť) a policajtka “Nie!” Tak sme len desiatovali.
Ako skĺbiť Great Barrier Reef a prenájom auta
Potom sme sa vybrali prenajať auto. A vybaviť šnorchlovanie na nasledujúci deň. Stiahli sme info z agentúry ktorá predávala výlety o tom, kde je najlepšie ísť a pod. Chceli sme ísť len na pol dňa , ale vraj to bola blbosť (áno, bola, teraz už vieme). Pozdĺž časti Queenslandu je Great Barrier Reef – najväčší koralový útes na svete. Takže odbiť to za pol dňa reefom ktorý je na začiatku tohto zázraku bez toho, aby sme šli hlbšie by bolo mrhaním jedinečnej šance.
V tejto agentúre to ale stálo 170 dolárov. Mali sme info, že cez náš backpackers sa dá ísť cez inú firmu za 110… Prišli sme do backpackers a zistili sme, že už nemajú miesto. Ďalší problém, ktorý sme medzi tým riešili bolo, že všetky plavby na útes boli do 16:30, ale požičovnňa áut, kde sme mali na ďalší deň zajednané auto bola otvorená len do 16:00.
Volala som tam a zdvihol mi to človek, s ktorým sa nedalo baviť. Určite to nebol majiteľ. Jedine že by zabudol prečo tú firmu zakladal. Po osobnom stretnutí v požičovni na poslednú chvíľu nám bolo sľúbené, že nám auto nechajú vonku s kľúčom na tajnom spote..
V ten deň sme už len dáko dobojovali s pivkami a unavené sme sa vybrali spať.
2. deň – Great Barrier Reef
Poznáte to? Pozeráte prírodopisné dokumenty z rôznych častí sveta a hovoríte si, že možno raz… keď budete veľkí.. a stále sa nič nedeje a môže sa stať, že budeme starí, sedieť v paneláku na gauči, počúvať nedeľné pesičky na želanie a premýšľať, čo sa stalo s tým časom čo sme mali.
No tak ja som si po tomto Reefe, ktorý je najväčší na svete, povedala, že keď už nič iné, tak toto som zažila. Nie že by som o tom snívala. Mala som to na mojom zozname, ale nesnívala so o tom.
Toto bol pre mňa jeden z tých zážitkov, ktorý si užívate až keď ho žijete. Keď vám to dockvane. Keď som plávala pod vodou a videla všetky tie ryby – Nema, takú veľkú čiernu ktorej som sa trochu bála, alebo také maličké, ktoré boli tej najmodrejšej modrej farby akú som kedy videla, tak mi to došlo “ja som na Great Barrier Reef! Stavím sa, že som niekedy videla túto oblasť v telke a ani som netušila, že tu raz budem!”
V takých momentoch mi príde život úplne úžasný a snažím sa si ten pocit zapamätať pre ťažšie časy, ktoré raz za čas vždy prídu.
Deň to bol skvelý, aj keď som sa musela doťahovať s personálom lode ohľadne mojej výbavy. Totižto sme šnorchlovali, ale nenávidím šnorchel. A hlavne plutvy. Cítim sa s tým ako keby mám okolo nohy priviazanú železnú guľu. Obťažuje ma to. Tak som to zhodila, nechala si len okuliare a skočila do oceánu. Päť minút. Piskot plavčíčky. Musím sa držať kolesa, ktoré ťahá nejaký pekný chlap a byť s ním. Bola to sranda niekoľko minút. Idem obchodovať. “Musím to fakt mať?”
“Je silný prúd, bez plutiev ťa môže niekam zaniesť.”
“Ok, čo keby si dám znova plutvy, ale budem bez šnorchla?”
“To môže byť.”
“Platí.”
Korytnačka
Maider celý deň rozprávala o tom, ako chce vidieť korytnačku. Mne to bolo jedno, som korytnačí ignorant. Ale ona chcela. Išla za vedúcim skupiny, ktorá sa potápala. Zisťovala. Potom sa zavesila na tú skupinu a hoci oni šli hlbšie do vody, držala sa nad nimi.
Zrazu počujem krik.. “Simonaaa…. Simonaa.. korytnačka!” Už sme boli po takmer troch hodinách šnorchlovania unavené, tak sme so sebou mali také tie vznášajúce sa slíže, čo nás držali na hladine. Tak som jej to zobrala a hovorím jej “Choď!” Zmizla vo vode. Ja som sa zatiaľ snažila týchto plávajúcich blbostí zbaviť. Našla som vo vode jednu Číňanku… hovorím jej “Can you please take it?”.. Tá počula slovo “take” a začala “taking picture” s jej telefónom :-))) (mali sme vodotesné púzdra).. podarilo sa mi jej to vysvetliť, zbaviť sa toho a šup pod hladinu. A mali sme obrovské šťastie, lebo tam bol fotograf :-).
Mimochodom v cene – 155 AUD – bol aj super obed a pohár vína (túto spoločnosť sme vybrali kvôli vínu zdarma:))). A bola to nakoniec naj loď v prístave. A tým vínom bolo krabicové :-)) Ale odporučili by sme ich každému. Všetko tolo tip top, spoločnosť sa volá Down Under.
Po návrate do Cairns sme našli naše auto, išli sa osprchovať a zbaliť do backpackers aby sme vyrazili na cestu do Port Douglas. Osobne som sa na túto časť veľmi tešila. Je to všetko čo milujem. Šoférovanie, hudba, nedpredvídateľnosť, pokec v aute, neznáme scenérie. Môžem to robiť hodiny a nechcem zastať. Začnime ale tou nepredvídateľnosťou.
Ako (ne)začať road trip
Išli sme natankovať. A kúpiť nabíjačku do auta a spomínaný AUX kábel (asi sa to tak nevolá, ale nechajte ma). Vrátim sa do auta. Štartujem. Nič. Len také to tiché klikanie. Autám nerozumiem, ale posledná slovenská zima ma naučila, že to bude baterka.
Volám na číslo nalepené na aute. Dostávam ďalšie číslo. Odkazovač. Maider frfle s jej roztomilým Španielskym akcentom a to moju znepokojenú persónu rozosmieva. Dosť čo odchádzame po tme do tmy. Prichádza auto. Chválabohu, vnútri je chlap. Maider neváha a ide za ním. Má mikinu s logom Down Under (naša loď).
Po telefonáte s asistenčnou službou sme aj tak skončili pri štartovacích kábloch ktoré nám neznámy záchranca prepojil s jeho autom. Pomohlo. Pecka však bol rozhovor s týmto mužom, ktorému sme samozrejme spomenuli, že sme dnes mali plavbu cez spoločnosť pre ktorú pracuje.
Maider – “A ty si dnes robil?”
Muž – “Áno.”
Maider – “Lebo som ťa nevidela na palube.”
Muž – “Hej, mňa nevidno. Ja som kapitán.” A ukázal nam pruhy na košeli pod mikinou.
“To chce selfie” hovorím.
A potom prišla naša cesta do Port Douglas. Bola tma a nič okrem cesty sme nevideli. Len sme tušili, že napravo je oceán. Dorazili sme, zaparkovali a našli krčmu. Akurát prebiehal “State of origin”, to znamená, že sa hrá rugby a idete do pubu vo farbách štátu, kde sa narodili. Práve hral Queensland vs. New South Wells, takže ľudia boli v bordovej a modrej. Väčšina v bordovej.
Dali sme pivo a pizzu. A prišli na toto parkovisko a teraz dúfame, že nepríde polícia. Pretože v Austrálii vraj nemôžete spať v aute. Ale už mám vymyslenú story, čo poviem :-))
Smerom na Cape Tribulation
Túto časť neviem opísať presne ani chronologicky. Proste idete na aute a keď zbadáte ceduľu s “výhľad”, odbočíte a zastanete. Urobíte fotky. Natiahnete sa a idete ďalej. Za zmienku stojí to, že ráno na parkovisku sme stretli 22 ročného Nemca, ktorý od augusta cestuje po Austrálii. Teraz smeroval na sever ako my. Tak sme išli spolu, on na svojom aute za nami. Cieľom bolo Cape Tribulation. Dá sa tam dostať len cez rieku, na ktorej nie je most, takže musíte ísť trajektom.
Dorazili sme do cieľa. Kráčali sme po pláži a zatiaľ čo som sa rozprávala s Tobym, Maider stretla na pláži starého muža. Volal sa Fred, mal 75 a bol to Nemec. Pol roka žije v Berlíne a pol roka tu. Mali s Maider živú konverzáciu a keď sme sa k nim pridali počujeme ako sa jej pýta..
“Chceš vidieť niečo špeciálne?”
“Jasné, prosím, prosím..” a zavesila sa mu do ramena a oprela si hlavu o jeho plece..
Starý muž sa začal smiať a hovorí jej “tak poď, vezmem ťa domov…” Áno išli sme k nemu domov. Ale vedeli sme, že to nemyslel doslovne. Domov ako dom. Len nám chcel ukázať niečo, po čo sme si prišli. Možno len kúsok kľudu, paliem a asi to vyznie pateticky, ale nekonečnnosti?
Neviem koľko z vás pozná ten pocit, keď ste maximálne pokojní a vyrovnaní, ale zároveň vzrušení.. Že viete, že všetko je ako má byť, nemáte žiadny strach a zároveň sa tešíte na všetko nové, čo príde. Je to opak depresie a znudenosti. Presne to som neskôr cítila, keď sme si na platničke pod prístreškom nášho auto-stanu varili špagety a pilí víno. Alebo neskôr po tme na jeho verande pri sviečke, keď nám hovoril o jeho živote. A ten toho zažil.
Domov v pralese
Fred nám okrem tohoto spirituálneho domova uprostred vysokých paliem ukázal aj jeho fyzický dom a dvoch jeho kamarátov – pavúky veľké takmer ako moja rozprestrená dlaň. Opisoval nám ich denné návyky a ako si spolu s nimi žije. Dotkla som sa lepkavej pavučiny jedného z nich. Fred nám otvoril kokosové orechy a skúsili sme si, ako sa z nich vyškrabáva kokos.
A potom sme jedli a pili. Dal nám aj Jagemeistra :).
Ďalší deň sme si porobili pekné fotky na pláži mojím Canonom a vychutnávali si posledné momenty v dažďovom pralese. A vydali sa spať do Cairns. A zastavovali kade tade. Auto sme odovzdali ltt.
Posledná noc
V Cairns sme šli do backpackers, kde sme si pustili hudbu, pili víno a naladili sa na prichádzajúcu noc. A táto party noc sa môže hrdo zaradiť medzi moje top:) Dali sme Cairnskú klasiku – Woodshed a Gilligans. Pred tým írsky pub. Tri hodiny spánku a šup ráno na letisko. A príchod domov. A sme opäť tu.
Niekde som čítala, že dobrý trip spoznáte podľa toho, že sa tešíte domov. Že ste tam nič nenechali. Videli ste, čo ste chceli vidieť a zažili ste, čo ste chceli zažiť a ste pripravení ísť domov. A áno, Gold Coast je teraz pre mňa domov.
Keď som si v deň návratu po hodinovom zdriemnutí sadla do auta, že idem do práce, uvedomila som si, ako milujem toto miesto. Od blbej asfaltovej cesty, cez nízke domy, po vysokánske apartmánové domy v Surfers, oceán, bosých surferov kráčajúcich cez prechod smerom k oceánu s doskou pod plecom… Sedeli sme v ten deň lietadle a pozerali sa dole na Gold Coast.
“Sme také šťastné, že tu žijeme…”
“Že?!..”
Kompletné video z nášho výletu na Far North môžete nájsť po kliknutí sem.
