Už je to nejaký ten piatok čo som život na Slovensku a vymenila za život v Austrálii a dnes trošku bilancujem.
Keď sa obzriem späť na môj život doma, vidím ženu čo bola veľmi kompetentná v pracovnom živote, ale potrebovala sa veľa naučiť v iných oblastiach.
Hľadiac na toto dobrudružstvo spätne, na miske váh rozhodne prevažujú pozitíva.
Avšak treba priznať aj tie ťažké veci. Začnem nimi:
- Samozrejme, chýba mi rodina a priateľky. Len tak skočiť na kávu k ocinovi alebo vybehnúť na víno s mojimi babami. Vidieť vyrastať synovca.
- Strach, že sa niekomu niečo stane a ja som tak ďaleko. Až minulý rok to bolo prvý krát, čo som si pred spaním začala telefón prepínať na “do not disturb”. Pred tým som sa budievala, a pozerala aké prišli správy, aby som vedela som, že všetko ok
- Práca – môj pracovný život šiel z pocitu kompetencie, finančnej stability, srandy v práci a pocitu naplnenia do úplných sra…. Toto mi spôsobovalo asi najväčšie depky. Teraz je dobre, pracujem z domu, finanče som ok, ale určite by som oveľa radšej pracovala s ľuďmi, čo sú mi blízki a robila opäť školiteľku
- Chýba mi pocit domova. Ten pocit familiárnosti, pocit, že niekam patrím. Kopce okolo Prievidze. Naša zima (pred Vianocami). Naše leto. Trvalo mi neskutočne dlho, kým som ten pocit familiárnosti aspoň zčasti nadobudla tu. Preto vždy keď sa sťahujeme, držím sa v tej istej lokalite a keď sa budeme sťahovať znova, budem mať problém presunúť sa niekam, kde to veľmi nepoznám.
Pozitíva:
- Priateľ – dávam ho na prvé miesto. Pretože bez neho by som tu vlastne byť nechcela a nebola a hlavne, neviem si predstaviť byť s niekým iným. A to, že je Austrálčan mu rozhodne pridáva na šarme. Austrálsky mix flegmatizmu a optimizmu, rád trávi čas vonku, pomáha mi, nečaká, že za neho budem robiť všetko, rešpektuje moju slobodu a berie ma za rovnocennú. Nehovorím, že Slováci takí nie sú (napríklad môj otec je taký istý). Zo skúsenosti a pozorovania si však myslím, že je to menej štatisticky pravdepodobné.
- Nové obzory a pohľad na život. Svet mi príde akýsi menší. Som otvorenejšia, aj keď tu je aj nevýhoda – o to viac mi vadia ľudia, čo sa starajú do druhých a chcú ich odmedzovať zákonmi. Čo ma rozčuľuje.
- Angličtina. Po Anglicky som ako tak vedela, ale dnes v nej snívam, píšem kvantá emailov a doťahujem sa s priateľom, takže je to úplne inde. Kvalita a kvantita informácií, ktoré sa dajú nájsť na akúkoľvek tému v Angličtine a Slovenčine sa nedá porovnať.
- Životný štýl – popravde nie som človek, ktorého veľmi ovplyvňuje počasie. Dokonca mám rada keď prší, všetko je vtedy útulnejšie. Lenže aj ja musím priznať, že je ľahšie behávať v 15 stupňovej zime ako v -5. Celkovo ten život tu je veľmi o trávení času vonku čo mám rada.
- Veľa som toho videla – vďaka životu tu som čo to pocestovala, napríklad bola v Južnej Kórei a hostila ma kamarátka, ktorú som stretla práve tu. Bola pár krát v Melbourne a Sydney, v Tasmánii, Cairns či si odskočila na Bali.
A teda?
Celkovo, posledných sedem rokov bola teda riadna cesta. Prvé štyri života v Austrálii boli niekedy tak ťažké, že som sa pýtala samej seba čo tu dofrasa ešte robím. Niečo mi však hovorilo, že mám vydržať. A dnes viem prečo. Život je fajn. A viem, že ak raz budem stará, budem si vdačná za odvahu ísť do sveta a spoznať aj niečo iné Slovensku a Európu vo víkendoch. Koniec koncov, ďakujem si už teraz.
Ak chcete o Austrálii vedieť viac, napísala som pár článkov o malichernostiach čo mi lezú na nervy a jeden o veciach, ktoré sú tu iné oproti Slovensku.
