Ako chrípkujeme v Austroške

Ľudia sa ma pýtajú ako sme tu v Austrálii na tom s koronavírusom. Ako to zhodnotiť? Nikdy som nič podobné nezažila. Ani v minulosti, ani v inej krajine. Situácia zjavne nie je taká ako v Európe. Dokonca to chvíľku vyzeralo, že nás to obíde. Prvými prípadmi v januári boli čínski turisti. A tak sa 1. februára zakázal vstup do krajiny komukoľvek letiacemu z Číny okrem austrálskych občanov. Tým to pre nás na nejakú dobu haslo. 

Až na pár ojedinelých prípadov bol vírus niečím, čo sa dialo v správach zo zahraničia. Ľudia ďalej pracovali, chodili do barov a na pláž. 

Žijem na Gold Coast, pobrežnom meste na juhovýchode Queenslandu. Je to oblasť, ktorá intenzívne závisí na turizme. A veľká časť tohoto  turizmu závisí práve práve na Číňanoch, na tých z nich ktorí v poslednej dekáde zbohatli a začali cestovať. A je ich veru veľa.  

Február

Pracujem v realitnom biznise. Spravujeme komerčné budovy po celom Gold Coast. Sprvu som zaznamenala, že zopár nájomníkov závisiacich na čínskej klientele požiadalo o zníženie, alebo dokonca odpustenie nájmu.

Obchod so suvenírmi do ktorého vždy vypustili plný autobus čínskych turistov. Od 1. februára im zo dňa na deň zmizla klientela. 

To isté platilo pre cestovku  sprostredkujúcu pobyty pre Číňanov. 

Potom sa nám začali ozývať čínske reštaurácie. Čínski turisti prestali chodiť a Austrálčania začali byť paranoidnejší tak prestali chodiť tiež. Keďže máme okolo 170 nájomníkov, týchto pár prípadov mi stále neprišlo ako dôvod začať nejako extra sledovať správy. 

Pamätám si, že 26. februára sme si išli po poslednej skúške sadnúť v Brisbane na víno. Nepamätám si, že by téma korona vôbec čo i len padla. Stále vzdialená realita. 

Marec

Bola polovica Marca, keď som prvý krát dostala zlý pocit. Paradoxne nie kvôli situácii tu v Austrálii. V tom čase v celej krajine pribudlo “len” 48 prípadov. Mali sme 294 v celej krajine (preklik na aktuálny graf). To na 25 miliónovú krajinu nie je také strašné.  

Graf ukazuje, aký efekt mali jednotlivé opatrenia na zníženie nových prípadov nákazy

 

Sparanoidnili ma správy z domu. Dosť som v ten týždeň komunikovala s blízkymi doma a ako som počula, na Slovensku zatvorili hranice. Spolubývajúca je z Litvy a tam to bolo podobne. Zrazu sa mi tie isté čísla javili v inom, tmavšom, svetle. Začalo nás zarážať, že Austrálska vláda absolúte nič nerobí. Možno sme mali len 294 prípadov, ale prepuknutie vírusu musí niekde začať a vyzeralo to, že už začína. Tunajšia vláda dovtedy len blokla lety z Číny, Iránu a Južnej Kórei.  

Pamätám si, že bola sobota a snažila som si zdriemnuť pre nočnou šichtou v bare ktorú som mala 1x do týždňa ako bočák. Šichtou v bare, kde malo byť minimálne 200 opitých zahraničných študentov, ktorí majú ktovieaké hygienické návyky. Zrazu ma prepadla úzkosť. Ležím si v tme na posteli a hlavou mi prebehlo “možno dnes. Možno práve dnes dostanem koronavírus.” Teraz mi to príde smiešne. Situácia nebola ani zďaleka taká dramatická ako neskôr. A keď sa obzriem späť, dramatická vlastne nikdy nebola.

Po tomto víkende mi manažérka z môjho hlavného denného jobu zahlásila, že bola u majiteľa doma (ten mal nehodu a ledva chodil, tak sa nechtiac rovno odizoloval). Odkázal mi, že ak budem mať čo i len nádchu, tak si nepraje, aby som prišla do kancelárie. 

Je to asi 64-ročný človek, ktorému 16 hodín denne bežia doma správy, takže si viete predstaviť jeho rozpoloženie. Môj vlastný optimizmus bol už pred tým aj tak naštrbený. V tú spomínanú sobotu som zrazu začala vnímať prapodivné veci. 

Ako jeden chalan čakal, kým nahodím veci do pokladne a medzitým si strčil do úst svoju kreditnú kartu. Ktorú pred tým držalo v ruke bohvieľko barmanov a iných ľudí. Ktorú mal položenú bohviekde. Ktorú som potom musela chytiť. 

Videla som ľudí dvíhajúcich kúsky limetky z lepkavého barového pultu, aby si ich strčili do fľašky svojej – aká to irónia – Corony.  

Zažila som ľudí, ktorým som v tom hluku nemohla rozumieť a musela som sa k nim nakloniť aby som im rozumela. Fantázia vám pracuje na plné pecky a hoci nechcete, predstavujete si malé častite z niekoho úst prelietavať vzduchom sadajúc na vašu tvár. 

Samozrejme, mali sme za barom fľašku dezinfekčného prostriedku na ruky a používali sme ho tak často ako sa len dalo. Ale čo vám ten pomôže v zavretej miestnosti plnej ľudí.

Budem úprimná. Ostatne ako sa snažím byť vždy. Nebála som sa ani tak o svoje zdravie. Že by som tú koronu nedala. Vždy som mala dobrú imunitu. Bála som sa prosím pekne o príjem. Nemám nárok na sociálne dávky ani nič podobné. A  stratiť 85% príjmu kvôli 15-tim nedáva racionálne žiadny zmysel. Navyše som tie extra prachy v tom čase už až tak nepotrebovala. 

Napísala som manažérovi, že nasledujúci víkend bude moja posledná šichta a aj to len preto, že nerada dávam vedieť na poslednú chvíľu. Prekvapilo ma, že nebol prekvapený. Povedal, že budú zamestnancov informovať o prípadných zmenách. A vtedy sa to všetko spustilo. Napísala som mu v utorok 17.3. V stredu sa oznámilo, že zhromaždenia nad 100 ľudí sú zakázané. Zrušili sa nočné párty a mňa vyhodili z  rozpisu. Vydýchla som si. 

Na to začalo pribúdať 180 až 200 prípadov denne. 

Zakázali vstup do krajiny všetkým nerezidentom. Známi bez austrálskeho občianstva ktorí plánovali cestovať čo i len tu vedľa do Indonézie zrušili lety, lebo by sa už nemohli vrátiť.

O pár dní na to zavreli všetky bary a reštaurácie mohli ostať otvorené len pre donášky.

O ďalších pár dní zakázali Austrálčanom cestovať von z krajiny.

Vážnosť situácie som naplno pochopila, keď som nemohla zohnať toaletný papier. Hoci ma to zarážalo, snažila som sa na panikáriacich spoluobčanov hľadiac s láskavým súcitom. No keď som ako 98%-ná vegetariánka nemohla zohnať cestoviny, tak ma fakt dožralo. Hladní ľudia nemajú pochopenia. 

V rámci týchto intenzívnych dvoch týždňov sa tiež zatvorili všetky osobné služby ako kozmetičky, nechtárky, masáže či fitká. 

Kaderníčky zavreli tiež aby ich na druhý deň znova otvorili. S tým, že môžu poskytovať službu tej istej osobe maximálne 30 minút. Farbenie sa nestíha. 

Zaviedli sa aj rôzne podivné pravidlá. Ako napríklad že na svadbe môže byť maximálne 5 ľudí. Ak sa ale oblečiete do čierneho a nazvete to pohrebom, tak vás tam môže byť až 10. Alebo do športového a nazvete to bootcampom. 

Dennodenný život dnes, v Apríli

Zvykli sme si. Životný štýl v týchto časoch prekvapivo záleží na tom, kde bývate. Ja si trošku priplácam sa život popri pláži a aktuálne sa mi to milión percentne vypláca. Prečo? Momentálne sa môžeme pohybovať pre nevyhnutné účely. Práca, potraviny, lieky a zdravotná starostlivosť. To znamená, že som napríklad zrušila pobyt na chalupe asi 40 minút odtiaľ kde bývam. Žiadna korona mi tam nehrozila, ale ak by ma policajti zastavili takú diaľku od môjho trvalého pobytu, musela by som platiť pokutu $1,300. Romantika sa odkladá.

 

A funguje to aj naopak – pre ľudí z vnútrozemských častí cestujúcich sem ku pláži. Nemali by sem cestovať a tiež môžu dostať pokutu. Dokonca pozatvárali plážové parkoviská.  

Teraz absolútne doceňujem kde bývam. Na pláž si odkráčam či odbicyklujem. Tak či tak, časy na pláži sa zmenili. Je zakázané na nej ležať či len tak sedieť a bohapusto sa opaľovať. Vyzerá to asi tak, že prídete na pláž a nikto nesedí a neleží. Takže všetci utekajú, plávajú, kráčajú, hádžu si loptičku, surfujú alebo stoja (asi by začali robiť strečing keby vidia policajtov). Je to absolútne komické. Ak vás načapú ležať, skúsia vám dohovoriť. Ak robíte problémy, môžete sa rozlúčiť s $1,300. 

Cez víkend sme si s priateľom kúpili take-away kávu a odbicyklovali na pláž. Sadla som si na lavičku a plavčík mi hovorí: „ak chceš sedieť na tej lavičke, musíš robiť strečing“. Vypleštila som na neho oči a nevedla som čo povedať. Začal sa strašne smiať. Len si ma doberal.   

 Na pláži a aj popri je viac ľudí ako kedykoľvek pred tým. Ľudia si tam nosia ketlbely, karimatky a dokonca robia kickbox. Pravidlo znie hlúpo, ale vychádza z jednoduchej premisy – ak by ľudia mohli ležať, boli by tam aj 3 hodiny. Nikto nebude cvičiť alebo bežať 3 hodiny. Takto sa tam stihne vystriedať viac ľudí a menej ich tam bude naraz. Každopádne je tam stále pomerne husto. Uvidíme, kedy nás zakážu. 

Tiež su zatvorené medzištátne hranice. Je to zaujímavé, lebo kúsok nášho mesta leží v inom štáte. Takou pikoškou je, že tým, že policajti kontrolujú vodičáky kvôli trvalému pobytu, zastavili jedného týpka, ktorý sem z New South Wales prenášal 93 kg marihuany v hodnote $450,000. To tak pre pobavenie. 

Celkovo mám pocit, že ľudia to tu berú dosť v pohode. Nezdá sa mi, že by sa menej usmievali alebo podobne. Nevidím veľa ľudí s maskami či rukavicami. Zdravotníci to ani neodporúčajú. Vraj to niektorých ľudí škriabe a potom sa škrabú pod maskou čo je ešte horšie. V skutočnosti im ale podľa mňa ide o zásoby. Ja však žijem v Queenslande, kde je situácia celkom ok. Zhruba polovica všetkých austrálskych prípadov je v spomínanom New South Wales a tam je nálada asi iná. 

Ako pozitívum vnímam, že posledné dni v celej Austrálii klesá počet prípadov. V najhorších časoch sme mali okolo 400 nových prípadov za noc. Posledná informácia je 6. 

Ekonomika je na tom biedne a veľa ľudí prišlo o prácu. Okolo 6 miliónov ľudí z 25-tich by však malo mať nárok na pomocný balíček od štátu v hodnote $130 biliónov. Bohužiaľ nič pre nás zahraničných. Na druhej strane, nečakám, že Slovensko by pomohlo cudzinom keby to bolo opačne. 

Tak či tak je tu trochu trpkosti, keďže nevieme kam patríme. Nečakám, že sa vrátim domov a dostanem niečo od našej sociálky. Logicky, neplatím tam odvody. Povedia mi, nech sa o mňa postará krajina kde žijem a platím dane. To dáva zmysel a pokiaľ viem, funguje to takto v rámci EÚ. Ale nie tu. Takže hoci pracujem takmer dva roky pre tú istú fimu a celkovo v Austrálii už tri, nemám nárok na nič. Moja spolubývajúca z Litvy je mesiac bez práce a ťahá z úspor. Ona našťastie patrí k tým, ktorí nejaké majú. Otázka je, dokedy jej vydržia. 

Obe spolubývajúce sú bez príjmu, jedna bez neho ešte bohvieaký čas bude a druhá čaká na podporu.  Požiadali sme o zníženie nájmu. Čakáme na odpoveď. Kým ju dostaneme, pozastavili sme platby nájomného (nechcem platiť aj za baby). Podľa akutálneho usmernenia vlády nás nemôžu kvôli tomu vysťahovať. Aj tak dúfame, že si majiteľ s odpoveďou švihne.

V skratke, približne milión a pól ľudí v Austrálii, z ktorých tu mnohí žiju roky rokúce, aktuálne žije v limbe a nevedia kam ísť. A sú to väčšinou ľudia ktorí ako prví prídu o prácu alebo o ňu už prišli. Ostať? Odísť? Ak odísť, ako? Lety sa rušia. Prácu si teraz doma aj tak nenájdeme. Ja aktuálne stále pracujem a verím že budem. Od budúceho týždňa so skrátenými hodinami. Ak sa to zhorší budem riešiť plán B, ale Slovensko to verím nebude. Možno skončím na pár mesiacov na farme :).

Držím všetkým palce. Verím, že najhoršie je (aspoň na väčšine sveta) za nami. Momentálne sme v situácii, kedy sa môžeme pretekať v sťažnostiach a v tom, kto to má horšie. Ľudia s hypotékami, ľudia “bloknutí” v zahraničí, starší ľudia s podlomeným zdravím… Každý je v inej situácii, ale všetci sme na jednej lodi. Verím, že tento divný svetový stav nepotrvá tak dlho a všetci naši blízki a my sami ostaneme zdraví. Držte sa. 

Ak vás zaujíma taký ten každodenný austrálsky život, čo to môžete vidieť cez môj instagram.

Komentáre