Ľudia, nie miesta sú dôležité

Asi si teraz nerobím bohvieakú reklamu, ale… sedím v škole na predmete Profesionálna komunikácia a začínam písať blog. Spala som štyri hodiny a nevládzem počúvať. Môžem sa o to pokúšať, ale keď som nevyspatá, nefunguje to. Skúšala som to viac krát. Som vo svojom svete, tak sa oň idem aspoň podeliť. O moje spomienky z domova. Z Európy. Lebo tu v Austrálii nie som len Slovenka. Som aj Európanka. Pred tým som o tom veľmi nevedela.

Maider revival v Barcelone

Začala som Ríma som šla na Mallorcu. Tú ale nechám zahalenú rúškom tajomstva.Pár fotiek  je na instagrame. Potom prišla Barcelona.

Tam som sa stretla s mojou ohnivou Španielkou Maider. A s ocinom a jeho priateľkou a jej babami. Vidieť Maider na letisku bolo zvláštne. Neskutočne prirodzené, akoby sme si povedali zbohom včera a nie takmer pred tromi mesiacmi. A zároveň to bolo vzrušujúce. Dali sme si pivo. A vybrali sa do mesta.

Mali sme bývať v centre u jej kamošiek z Bilbaa. Cítim sa tak nejako poctená, že som spoznala jej kamarátky z detstva. Priateľstvá nadviazané v zahraničí sú veľmi špecifické. Hlavne keď sa spoznávajú “cezpoľní” –  ľudia bez zázemia a priateľov. Začínate akoby nepopísaný papier. Prídete do krajiny kde začínate odznova a môžete byť kýmkoľvek chcete. Je to oslobodzujúce a vytvára sa zvláštne puto… niečo ako “ak sa aj vrátim domov, oni to nepochopia.. ale my vieme..”. 

No funguje to aj naopak. Nikto nikdy nepochopí čo je to byť Slovenkou, ak ňou nie je. Čo sú to Tatry, ako vonia jarné ráno, ako chutia halušky alebo vonia dedina, aká som bola na strednej. Alebo ako decko:). Ako my Slováci premýšľame a z čoho to vychádza. 

Preto, vidieť Maiderine kamošky z detstva a vidieť ako sa spolu rozprávajú a čo to aj rozumieť (učím sa Španielsky) bolo pre mňa vzácne. Akoby som dostala vstupenku do ďalšieho sveta. 

Barcelonská mmm úvaha

Mimochodom, jednou z vecí ktorú by som urobila keby som milionárka je, že by som kúpila letenky všetkým priateľom a mojej rodine a postavila ich na jedno miesto. A pozorovala to. Kanaďana Nika ako sa rozpráva s Máriou. A Yoori ako sa rozpráva s mojimi babami. A oco a segra s mojimi spolubývajúcimi:). Asi by som stála bokom a celkom pohltená by som to chvíľu len pozorovala. Všetky moje svety by zrazu boli v jednom. Wau. Ok, idem späť do reality a.k.a minulosti. 

Prišli sme do malého bytu, ktorý bol…. útulný, štýlový, dizajnový a inšpiratívny. Zrazu  mi spôsob akým som kedysi zariaďovala náš byt prišiel sterilný. A mimochodom po štyroch dňoch strávených v tomto nápaditom priestore som sa do Austrálie vrátila namotivovaná  vylepšiť moju celu. Bez strachu kombinovať pre mňa vtedy nekombinovateľné veci. Farby a materiály. A to som stále slabý odvar. No dievčatá študujú dizajn, takže… ?

Ocino

V ten deň, bol to pondelok som sa s ocinom nestretla – on a jeho team bývali asi 20 min metrom na sever od centra. Stretli sme sa na druhý deň. Niekde v centre, pred KFC. Nevedeli sme sa nájsť a už som mu išla volať, keď zrazu na mňa vybehol. Oco. Po roku:). Tak sme sa vystískali. 

Ďalší zvláštny moment – vidieť moju Maider a moju rodinu spolu:). Maider povedala, že vyzerajú “superslovakian”. Stále neviem čo tým myslela :-). 

Zistila som inak, že neviem či by som dokázala mať bilinguálne dieťa… teda resp. ako by som to zvládala… Lebo keď bola moja family pokope s Maider, na ocina som začala rozprávať po Anglicky, Maider som odpovedala po Slovensky a pár krát som sa doslova chytila za hlavu. 

A čo ja a Španielsko?

Úprimne, žiadne silné emócie. Neviem či to bolo mojou vtedajšou emočnou plochosťou alebo Európou ako takou, ale nemala som pocit, že by ma niečo vyslovene ohúrilo.

Bola som rada ľuďom čo boli okolo. To bolo najdôležitejšie. Ostatné boli len ďalšie budovy a ulice. A to mi niekoľko ľudí povedalo “Ty budeš Barcelonu milovať.”  Môj pohľad skôr vystihuje jedna veta, čo padla na Mallorce, a to vyslovená neurópskou osobou – “Pozri na tie historické budovy, tá architektúra je tak zaujímavá…. ale ty si vlastne z Európy, tebe to asi nepríde veľmi spešl.” A nechcem byť nevďačná, podľa mňa je Európa nádherná a nič nie je ako ona. A som hrdá, že som odtiaľ.

No niektoré miesta vo mne vyvolávajú emócie a niektoré menej. Barcelona bola pre mňa skôr pauzou medzi mojím prvým dovolenkovým Talianskom a domovom.

Príchod domov

Hádajte čo som videla ako prvé okrem letiska? Euroveu:) Kúpila som si v Bepone pančuchy, lebo dvoje z talianskej Calzedonie neprežili pár dní. A to som tam podľa mňa nepribrala. 

Takže Eurovea. Konečne som ochutnala Regal Burger. Veľmi ma neohúril, no aspoň mali pifčo. No a cesta domov. Popri tom, ako som sa rozprávala s kamarátom a jeho priateľkou čo ma viezli do Prievidza, stíhala som pozorovať krajinu. A prišlo mi to ako keby som odišla včera.

Spomenula som si na moju poaustrálsku depku, ktorú som mala, keď som sa prvý krát vrátila z Austrálie a myslela, že sa tam už nevrátim. 

Čo je to post-travel depression?

Ide o to, že my ľudia väčšinou cítime určitú bolesť, keď zažívame zmeny. No keď prichádzame do novej krajiny, bolesť zo zmeny je prekrytá pozitívnymi pocitmi – vzrušenia, adrenlínu, všetko je nové a zaujímavé. Takže aj keď si nevieme nájsť prácu, ale sa boríme s Angličtinou, stále je tu dôvod vydržať a zažívať.  No keď sa vraciame domov (myslím tým po niekoľkých mesiacoch a viac), tak je to zmena, ale vzrušenie necítime, lebo doma sa v drvivej väčšine nič nezmenilo.

Každý to prežíva inak. Ja som sa pár týždňov budievala pred piatou ráno, prvé dni s plačom, potom som už len nemohla spať. 

To bolo prvý krát. Teraz som si bola istá, že na Slovensku nezostanem a depresiu som nemala. Podľa mňa sa človek cíti skôr ako ufón. Má v hlave kopec nových obrázkov a zážitkov, iných názorov a príde domov a je to tam podobné. Ľudia sa o niečo zmenili, ale ja som to premeškala. A oni mňa. Takže 80% vecí je navonok rovnakých, ale a ja som iná a aj ľudia doma čo to zažili a sú iní. Chodím si po meste ako ufón. Ako keď vidíte niečo pekné cez sklo. Vidíte to a je to všetko povedomé, ale nejako tam nepatríte. 

Myslím, že tento pocit „nepatrenia“ je podporený aj strachom. Neznášam lúčenia a zapustiť sa do všetkého toho povedomého je nebezpečné. Nechcete plakať, keď sa lúčite. Je pohodlnejšie to len pozorovať ako sa toho naplno účastniť a odchádzať s ťažkých srdcom a telom.

Na ako dlho ísť domov? 

Prišla som domov po vyše roku, cca na dva týždne.

Čo ma dosť mrzelo bolo, že byt, ktorý ešte stále vlastním som prenajímala a nemohla som v ňom stráviť čas. Myslím, že by to dosť zmenilo celý vibe môjho výletu. Stráviť čas v mojej milovanej obývačke, urobiť nejaké to posedenie, to by bola paráda. Pozrieť si Simpsonovcov ležiac na mojom gauči a zaspať pri nich. 

Ďaľšia vec – a to je zároveň odporúčanie pre všetkých ľudí cestujúcich domov z Austrošky – dva týždne je málo. Síce som bola z Austrálie preč dokopy 5 týždňov, ale 3 týždne som strávila v iných krajinách. A keď si na tie dva týždne roložíte lekárov, úrady, rodinu, kamošky, bývalých kolegov, chcete aj vypadnúť niekam z mesta.. Aj si oddýchnuť. Dva týždne sú na to len tak tak. Dokonca som ani nestihla vidieť všetkých, ktorých som chcela. Podľa mňa tri týždne je ideál. Viac by som už asi nezvládla a žrali by ma mrle.

Tri týždne sú podľa mňa perfektné. 

Dovolenka v haluškove

A čo bolo doma? No okrem toho, že som si podala daňové priznanie a pani zubárka povedala, že mám zdravé zuby:), tak som aj bola vonku, zjedla okolo 8 kíl halušiek, bola som na didžine a bola aj na Bzovíku. A bola s rodinou. Segra ma okrajovo zasvätila do sveta pána doktora Heretika (študuje psychológiu).

Na tej didžine sa prejavilo, že už som prievidzský outsider. Žiadna hanba. Nepotrebovala som sa opiť, aby som tancovala. Pomedzi stolmi:) Keď je hauska (to mi kedysi nerezealo). Tak si tancujem a po mojej 360ke sa dotočím a vidím moje tri priateľky ako na mňa pochybovačne hľadia. “Simi nám tá hudba nepáči. Pome do 333.” Ako poviete babyyy, hlavne nech je sranda, hovorím si:).

Čo som vnímala, že mi bude chýbať najviac? Ľudia. Chcem byť bohatá. Nechcem si kúpiť drahé auto. Ani veľký dom s bazénom. Chcem malý, max 3 izbový dom. Hlavne nech má veľkú terasu. Kde si odýchnu všetci, ktorí za mnou prídu. Veľa dreva. Pohodička. A peniaze na letenky. Domov a kade tade. Nechcem tak veľa, či?:) 

Prečo sa teda nevrátim?

Niekedy premýšľam, prečo nejdem domov, keď mi tak chýbajú ľudia. A je to preto, že keď si prestavím, že hovorím tejto krajine zbohom, tak ma okamžite zaleje smútok. So Slovenskom to aktuálne nemám.

Chýbajú mi ľudia. A minule, pri jednom z rohovorom s Máriom – mojím slovenským spolupútnikom zo mňa vypadlo, že keby veci, ktoré ma tu štvú (práca, malá izba a pod.) zažívam na Slovensku, tak sa tam zbláznim. Tie isté veci. Nemám to tam čím vyvážiť. “A teraz si predstav, že to, čo môžeme mať doma, máme tu. Kontakty, zázemie, svoju rodinu, dom, svoj priestor…. wow” ? A ono to tak môže byť. No nič, poďme teraz do Kórei:)

Južná Kórea

Letela som cez Rusko. Dostala som aj kvetinu k MDŽ. Stále som nevedela, či mám víza do Austrálie. Bolo mi to stále a úplne vážne jedno.

Pristála som v Seoule a asi hodinu čakala na pasovej kontrole. Keď som sa konečne dostala na rad, tak mi povedali, že musím na vstupný formulár (taká kartička veľkosti asi tretiny A4) napísať adresu pobytu.

Samorezjeme som ju vynechala, lebo som ju nepoznala. Tak som rýchlo napísala Yoori, nech mi ju napíše a postavila som sa vedľa rady. Prišla odpoveď – v kórejskych znakoch. Myšlienka, že tie obrázky prepíšem na papier mi držala v hlave asi tak 2 sekundy. “Toto určite nie” napadlo mi a zastavila som okoloidúcu pracovníčku letiska. 

“Mohli by ste mi toto” strčila som jej pred oči display mobilu “ prepísať sem?” Strčila som jej do ruky pero a papier a tie veci, ktoré by som ja prepisovala asi 20 minút a zle, tam načarbala za pár sekúnd. A išlo sa. Musím inak asi tieto kontroly začať brať trošku vážne. Svoje príchody do akejkoľvek krajiny beriem ako samozrejmosť a považujem takmer za drzé, že sa ma niečo pýtajú.. A nedochádza mi, že očakávajú rozvité vety.

“Prvý krát v Kórei?”

“Áno.”  Pozerá na mňa a asi čaká, že poviem viac. Mlčím. 

“Kde budete bývať?”

“U kamarátky.” Ticho, pozerá na mňa. 

“Na ako dlho ste tu?” 

“Na štyri dni.” Hovorím.. Pozerá na mňa. V tom mi to došlo. On chce proste vedieť čo som kto som, prečo tu som.. Vážne? No dobre. 

“Cestujem do Austrálie a po ceste som sem prišla na pár dní navštíviť priateľku, ktorú som v Austrálii spoznala.”

“A-ha, a kedy odlietate?”

“V pondelok.”

“Ok, vďaka, príjemný pobyt.” 

Yoori

Po tomto vyše hodinovom pôrode som konečne vyšla z gatu. Obzerala som sa a hľadala Yoori. Nevidela som ju. “Simo!” Ona ma tak volá. Skoro ako Sumo. Rozbehla som sa za ňou aj s mojím ružovým kufrom. Nechcelo sa mi veriť, že som v Kórei. Už som videla pár miest na svete, ale nikdy som nebola v takej tej pravej Ázii. Tešila som sa. Po mojich očakávaniach na Európu som mala túto emočnú škálu predurčenú na sklamanie vypnutú. Nemala som predstavy a očakávania. Len som bola zvedavá. Tešila som sa ohromne na Yoori. To ma nemohlo sklamať, Yoori je stále Yoori. Aj teraz keď si píšeme. 

Troška ku nej. Je to trošku netypická Kórejka. Ako väčšina dievčat z Kórie a Japonska ktoré som v Austrálii stretla. Je dôvod prečo ich láka zahraničie. Ázijská kultúra kladie veľký dôraz na pokoru, úctu k starším, striedmosť a je tam dosť vysoký spoločenský tlak. Baby z týchto krajín, ktoré som stretla v Austrálii milujú slobodu, uvoľnený životný štýl, Japonky rady surfujú (Kórejky väčšinou nevedia plávať) a majú rebelské sklony. Nechce sa im domov. 

Yoori miluje zábavu, pivo, párty, pekných chalanov (hlavne Európanov), zbožňuje fashion a make up, je tvrdohlavá a konfliktná. Za posledný rok sa to dosť zlepšilo:). Zvykla byť oveľa väčší trouble-maker. 

Vystískali sme sa a išli sme si kúpiť fľaškové pivo. Dala mi kartičku na metro a vybrali sme sa ku nej domov. 

Na predmestí Seoulu

Po ceste k Yoori ma varovala – „Priprav sa na to, že ľudia sa budú na teba pozerať. Belosi zvyčajne nechodia tam kde bývam ja.“ A tak aj bolo. Nebolo to nič nepríjemné, jednoducho som vnímala, že mimo centra Seoulu bola moja prítomnosť odveci.

Ich byt mal tri maličké izbičky plus kuchyňu kde sa aj jedlo. My sme tam ale veľa krát nejedli. Keď som prišla, bol piatok. Samozrejme sme chceli ísť von.

Chystala som sa do sprchy a v tom som našla správu na messangeri od Moniky z mojej agentúry čo mi riešila školu a víza (WSI).. “Simiiiiik” Našla som ju asi po 15 min. ,,Ano? Bije mi srdco nenapinaj ma..”

Chvíľku neodpisovala a hoci som chcela počkať, mohlo to trvať dlhšie. Nadýchla som sa a išla do sprchy.

Mimochodom, sprcha v kórejskom byte vyzerá tak, že hadica je popri umývadle a proste sa začnete medzi weckom a umývadlom srchovať :)). Uprostred kúpeľne. Mala som z toho haluz. No a po tomto interkulturálnom zážitku som sa vrátila do Yoorinej izby. A našla správu – “:D maame vizaaa…. waaaaa” Tak to bolo tu. Vytiahla som domácu. Yoori doniesla frťany a party sa začala.

Hongdae

Ako som spomínala, neplánovali sme večer stráviť u Yoori doma a tá program vymysela tak, aby som zo Seoulu videla viac ako len centrum kam chodia turisti. A tak sme sa mali ísť tento večer zabaviť do študentskej štvrte Hongdae, kde sídli Hongik univerzita. Bolo to asi 40 minút metrom od Yoorinho bytu.

Aby sme plynulo pokračovali v tom, čo sme začali, zobrali sme si von niečo medzi pol litrom až siedmimi decami domácej. Po kórejskej večeri sme si sadli na lavičku a pili. Pripadala som si ako na strednej – zima, lavička a alkohol z fľaše. A Yoori to zrazu zaklincovala – držiac v ruke domácu hovorí – “je to silné? Lebo sa to ľahko pije.” Nechcela k tomu ani vodu. Narozdiel odomňa. Už pred tým sme sa bavili o tom, ako veľa má Kórea spoločné so Slovenskom. Teraz mi to bolo nad slnko jasnešie.

No a potom sme žúrovali do rána. V barovej franšíze s názvom Thursday Party. Potom sme iši na metro – okolo šiestej či siedmej ráno. Chceli sme vstať skoro aby sme šli pozrieť pamiatky. Vstali sme okolo druhej. Čo to sme ale stihli.

Pokus číslo dva

Večer sme si plánovali dať max dva až tri drinky, aby sme vstali skôr.

Išli sme teraz ešte viac do centra a opäť sme to chceli zakončiť v Thursday Party.

Posledné metro šlo o 23:30. Zastavili sme sa tam na jedno pivo. Nevyzeralo to nejako zábavne, takže náš spánok vyzeral byť na dobrej ceste. Zrazu sa ale pri mne pristavil asi 22 ročný Američan. Povedal niečo také akože som nádherná a tak. To bolo lichotivé. Horšie bolo, keď mi povedal, že mu pripomínam jeho mamu. To sa ešte stále dalo považovať za určitý kompliment, lebo chlapci majú svoje mamy rady. No potom mi ukázal jej fotku a napadlo mi, že by som mala asi dlhšie spávať. 

Tak či tak sme sa samozrejme rozhodli ostať do rána. Lebo sa nám zrazu nechcelo odísť. A čo by sme neskôr vyvalili za taxík radšej dáme za drinky. Amík odišiel na základňu, ale to nebolo podstatné. Neostali sme kvôli nemu, ale kvôli tomu, že nám tam začalo byť počas tejto vtipnej konverzácie dobre. 

Pamiatky sme na druhý deň nejako zbúchali, kórejské jedlo je výborné ako poopičná kúra. Tento krát som už ani nezaspala v metre. Bolo to ale veľmi náročné. Veľmi náročné. Mária vie o mojom tvrdom spánku počas ciest domov svoje. Bývam ustatá. Ak žijem naplno, aj tak potom spím. 

Aby som tento dlhý výlet nejako zhrnula – čo boli naj momenty?

Celkovo Rím s Majkou.

Woodstock s babami.

Pozeranie tých psycho krimi vecí s mojou segrou v kuchyni. 

Meridiana s Jankou.

Zuzka a bábätko. Tuším mi tam aj slzy vypadli, musím to vytesniť. 

Bzovícka noc s Máriou – sneh a ich krčma!:)

Halušky – všade.

Kórea. Kórea bola obrovským higlightom. Z tohoto blogu to vyzerá na prázdnu párty, ale to nie je pravda. Museli by ste tam byť. Tie budovy. Moderné. Aj staré. To jedlo. Kórejci premixovaní v interkulturálnom kotli. A móda. Kórejci a Kórejky sú jedni z najštýlovejších ľudí na svete a podľa mňa sú na jednom leveli s Talianmi a Taliankami. V metre sa moje oči a myseľ bavili len pozorovaním ich oblečenia. Nie make-upu, ten je veľmi tradičný (bledá tvár). Yoori ale vyčnievala vo všetkom:)

Ponaučenie: 

• nabudúce prídi domov na tri týždne, nie na dva
• a v lete Sima, v lete. Sneh si môžeš chodiť užiť do Japonska či Tasmánie a na kratšie :).