Idem sa sťahovať
25.3. v sobotu. Neviem sa dočkať, pretože nové miesto je pre mňa jednoducho dokonalé. Cestou domov z obliadky som premýšľala nad celou touto genézou. Že mi zamietli študentské víza, čo ma dostalo k pre mňa ešte lepším – work & holiday vízam.
Že som si nevedela násť ubytko na Nobby beach, kam som sa chcela presťahovať – za väčším pokojom, prírodou a lepšou plážou na surfovanie. Lebo Surfers Paradise má krásne meno, ale najmä čo sa surfovania týka, nezodpovedá celkom realite. A hoci je to skvelé miesto na zábavu a párty život, moja osádka s ktorou to bola zábava tu už nie je. A už to ani nechcem – kópia nikdy nebude originálom. Jednoducho je čas na niečo iné.
Trápenica s hľadaním
S hľadaním ubytka na spomínanej Nobby beach sa mi nedarilo. Zatiaľ som to neprežívala. V pondelok, kedže som sa zle vyspala, chcela som deň predriemať v posteli, a potom sa niečo učiť. Keď som si však okolo obeda:) nastavovala budík, napísal mi kamarát, či chcem ísť surfovať do Coolangatty. Šla som.
Tam som stretla Gabrielu – moju bývalú brazílsku spolužiačku z minulého roka. A napriek tomu, že som na tom parkovisku pri pláži vtedy vôbec nemala stáť a mala som byť v posteli, tak som tam bola. Opýtala som sa jej, kde býva. A ona odpovedala – „in Nobbys“. Klik:).
Neskôr som jej napísala, či o niečom v danej lokalite nevie a vedela. Zatiaľ len na mesiac, ale možno aj dlhšie. Dnes som tam bola. A takmer neverím:) Pozrite sami a to ako to vyzerá.
Vyšperkované…
Opisovala mi bonusy ako bazén, barbeque area a podobne, všetko pekné veci, no… čo je podľa mňa úplne najúžasnejšie je, že celé osadenstvo tohoto apartmánu surfuje. A majú auto, takže môžem chodiť s nimi na rôzne pláže:). Bývajú tam Gabriela a jej traja spolubývajúci. Druhá vec je, že ona ide na mesiac do Európy, takže budem s chlapcami bývať sama. Ale v priebehu dvoch dní som sa dva krát dopočula, ževraj sme my Slovenky dominantné a temperamentné, takže verím, že si s nimi poradím:).
Odchádzala som odtiaľ vysmiata ako lečo. Konečne budem niekde, kde sú aj stromy, tráva, a spievajú tam vtáky. Nie opití ľudia motajúci sa medzi vežiakmi (nie že by sa to dialo permanetne, ale nestáva sa to ani málokedy). Budem blízko dobrej pláže, kde sa dá surfovať. S ľuďmi, ktorých baví to, čo mňa. Kúsok od príjemných kaviarní a barov, kde chodia väčšinou ľudia ktorí tú žijú, nie len turisti. A pritom som pre to ani veľa neurobila, len som to veľmi chcela a nejako to kliklo:). Díky.
Slovenská akcoška
Ako som už spomínala v niektorých článkoch, s vízami mi pomáhala agentúra WSI, ktorú s vrelo odporúčam. Jedna z ich konzultantiek Monika prišla zo Slovenska sem na Gold Coast a zorganizovala nám tu príjemné slovenské posedenie. Ja som síce vtedy pracovala, ale keďže sme v práci neboli dostatočne busy, tak ma po troch hodkách poslali domov. V preklade na Budds beach na Slovenskú párty:)
Bolo celkom zvláštne počuť naokolo Slovenčinu a Čestinu. Aby bolo posedenie zaujímavejšie, tak nás navštívili policajti. V Austrálii sa totiž nemôže piť alkohol na verejnosti. V praxi to funguje tak, že to ľudia aj tak robia, ale nesmú byť hluční, vtedy ich nikto nerieši. Čiže ak si chcete dať na pláži pivo, tak to spravte, len na seba neupozorňujte.
Disclaimer: ak sa na to dáte a prídu za Vami policajti, prosím vás neodvolávajte sa na tento blog.
Každopádne, my sme trošku hluční boli, ale hlučne znie každý, kto sa rozpráva vonku keď už je tma, všetko utíchlo a vás je viac a počúvate hudbu.
K tým policajtom – nemajú tu síce na autách nápis „pomáhať a chrániť“, no narozdiel od niektorých našich sa tým riadia. Hrali to na dobrého a zlého policajta, ale obaja boli v podstate dobrí. Jeden sa usmieval rovno z fleku a druhý to zadržiaval.
Vysvetlili nám, koľko je pokuta a že musíme všetok alkohol zahodiť do koša. A dohliadli na to. A potom odišli. Samozrejme, že nám pokutu zaplatiť nedali. Ale to je tak, keď ste v krajine, kde policajti ochotne urobia fotku turistom a ako som raz na vlastné oči videla, nemajú problém urobiť si v bare selfie s peknou ženou:).
Bola som tancovať
Tí, čo ma poznajú lepšie vedia, že mám vzťah k tancu. Taký trošku zvláštny, ale mám. Napríklad niekedy nemám potrebu tancovať niekoľko týždňov, či mesiacov, ale keď ma chytí rapel, tak musím. Podobne to mám s čokoládou. V utorok prišiel ten tanečný. Bola som v Beergarden, kde býva brazílska noc. Čiže brazílska živá hudba a plno Brazílčanov tancujúcich na pomerne veľkom parkete. Možno vám to príde divné, ale robím tak, že idem na parket a pýtam sa náhodných ľudí, či si chcú zatancovať.
Zvyčajne to nebol problém, ale tento krát so mnou tí ľudia chceli obchodovať. Tanec za telefónne číslo, alebo facebook kontakt, alebo za pusu.. Už to proste nie je to, čo to bývalo. Bolo to náročné, ale napokon som si zatancovala a moje pery ostali nedotknuté. Brazílci sú ale veľmi ťažká kategória a možno tam už ani nepôjdem.
Tak či tak, život vie priniesť pekné obdobia aj ťažké obdobia. A keďže nikdy neviem, ktoré bude trvať ako dlho, tak si momentálne užívam to pekné tak, ako najviac viem:). Svoje šťastie a zážitky priebežne najviac sharujem na mojom instagrame – ak máte radšej obrázky, alebo vám toto nie je dosť:). Pozdravujem z Gold Coast :-*
