Výlet do Európy. Part I.

Európa. Taliansko. Slovensko. Južná Kórea. Španielsko sa mi tam vtrepalo na poslednú chvíľu. Keď som tak pred pol rokom začala premýšľať o tomto tripe, očakávala som, že pár dní pred tým nebudem od nadšenia ani spať. Očakávania. Oplatí sa ich ešte vôbec mať? Tak málokedy sa splnia. Vtedy som nevedela, že keď budem odlietať z Austrálie, tak nebudem vedieť, či mám víza späť. A či sa ešte vôbec do Austrálie vrátim. Bol to zvláštny pocit.

Len si to predstavte. Odchádzate z krajiny, kde ste strávili posledný rok. Nechávate tam auto. 800 dolárovú zábezpeku na prenájom domu, kde ste napísaný/á na nájomnej zmluve. Oblečenie. Nejaký ten nábytok. Surfboard. Kamošov. Prácu (ktorú nemáte radi, to nie je až tak zlé). A jednoducho neviete či sa ešte vrátite. Čo som cítila? Úprimne nič. Asi som sa radšej “vypla”. Necítila som som úzkosť, ale ani radosť. Domov som sa tešila len v hlave, môj hrudník akosi spal. Keby vtedy začnem cítiť, tak sa asi zbláznim.

Navyše mi bolo posledné týždne v Austrálii smutno za kamoškami, ktoré z Gold Coast odišli pred pár mesiacmi. Začali mi chodiť po rozume nepríjmné myšlienky…. “Prečo to vlastne robím? Platím také prachy za školu a budem sa naháňať zo školy do roboty, ktorú neznášam a vlastne keď mám voľno, tak sa o tie pekné chvíle takmer nemám s kým deliť?! Chcem tie víza vlastne dostať?”

A potom mi napadlo, že ich nedostanem, lebo myslím negatívne. A že potom si budem vyčítať, že som ich nedostala, lebo som myslela negatívne a budem premýšľať, čo by bolo keby som ich dostala. Bol to zmätok. Nevedela som nič. Apatia. Proste som si pobalila kufor a odišla. S nikým som sa poriadne nerozlúčila, žiadne drámy. Jednoducho som odišla. Možno som tam niekde hlboko vedela, že sa vrátim. Ktovie.

S Pacifikom som sa ale pre istotu bola rozlúčiť. Môj prvý surf pri západe slnka.

Nad Slovenskom do Talianska

 

Prišla som do Talianska. Do Ríma. Ráno okolo 6tiej. Nemala som zimnú bundu, moja drahá priateľka Majka mi ju večer pred polnocnou mala priniesť zo Slovenska. Mala som moju „koženú“ bundu z H&M. Konečne nám ho pred dvomi rokmi na Gold Coast otvorili. Austrálčania to milujú, lebo že je to lacné. Naskočila som na letiskový bus. Bolo pekné pozorovať európske budovy.

Bola som konečne trošku rozrušená, tak som si z toho až urobila selfie v autobuse.

 

Ubytko sme mali v centre Ríma. Cez deň som sa mrvila v posteli a aj som si trochu pospala. A potom okolo polnoci som sa vybrala za Majkou na stanicu. Bola to ona, čo ma pred rokom aj 5 dňami vysádzala na letisku v Budapešti. Lúčili sme sa vtedy na tri mesiace. Uplynul rok. 

Nevedeli sme sa na tej rímskej autobuske nájsť. Pomaly ale isto sme sa jedna k druhej približovali a zrazu to počujem. “Simonaaa!” Ona. Ona je jeden z mála ľudí na tejto plánete ktorý ma volajú Simona a ja vtedy nemám pocit, že som urobila niečo zlé. Rozbehli sme sa jedna k druhej. Chcelo sa mi plakať, ale nechcela som. Cítim sa byť vtedy škaredá a niekedy to neviem zastaviť. To je prúser. Vystískali sme a už už mi skoro vypadla slza, no začali nás otravovať nejakí.. ľudia… To ma pred plačom zachránilo. Samozrejme som na stanicu priniesla víno. A našli sme nejaký fastfood. Dali sme si burgre a pili víno z fľaše sediac za lacným stolom na lacných stoličkách. Tomu predavačovi sa to nevidelo, ale sľúbili sme, že nebudeme dlho. Boli sme tam dobrých 20 minút, ale nechal nás napokoji. 

Okolo stanice to nevyzeralo veľmi bezpečne. Kopec pofidérnych ľudí kráčajúcich okolo pomalou chôdzou. Nikdy pred tým som to tak nevnímala, no teraz mi Európa nepríde bezpečná. A nemyslím tým imigrantov – žiadnych som nevidela. Alebo ich neviem rozoznať. Každopádne som si odvykla dávať pozor na kabelku keď si ju položím vedľa na stoličku. Alebo keď kráčam po ulici. Ani si ju nezapínam. Tu ma ľudia normálne upozornili na ulici, že si mám zapnúť kabelku. Kde sme?! A už nie som ani dosť paranoidná, keď idem večer po ulici. A nehľadám postranné úmysly keď mi ľudia ponúknu pomoc. Hold, prvá noc v Ríme ma uviedla späť do obrazu. 

Vrátili sme sa späť na ubytko a doháňali zameškané rozhovory. Keby som bola dosť múdra a nahrávala to! Okolo tretej ráno sme dostali skvelý nápád. “Pome von!” Mesto sa nám síce zdalo tiché, ale veď je to Rím preboha. Niečo musí byť otvorené… Googlila som a našla som. Zavolala som Uber. Malo to vychádzať okolo 7 eur. Ten Uber vodič bol…  proste Talian. Ako vyšitý. Strašne sa vliekol a keď som mu nazančila, že by mohol ísť rýchlejšie, tak povedal, že sa mu to nedá, lebo sa nemôže sústrediť, keď sedím vedľa neho. Ach….  Nemám rada také reči. Tuším sme to zvykli volať kaleráby. Väčšinou sa pohybujem medzi normálnymi ľuďmi, ktorí také sprostosti nerozprávajú, takže som bola trošku mimo. A povedal veľa takých vecí, že som nevedela či sa mám smiať alebo mu jednu prikapčiť. 

Prišli sme na miesto činu. Bolo zatvorené. Tento človek, táto talianska osoba, nám navrhla, že nás môže zobrať na iné miesto, ktoré bude zaručene otvorené. Neverím taxikárom, ktorí na aute nemajú nálepku s pevnou sadzbou, alebo nálepku Uber. V ten večer som však zjavne na moment zabudla prečo. 

“Ok, tak teda si zavolám Uber a tým že si pri nás pristavený, tak tú objednávku vyhodí tebe a môžeme ísť.”

“A prečo by si ho volala, veď rovno poďme.” 

„Koľko to bude stáť?“

„Čo ja viem, okolo 5 eur.“

Prisvedčili sme. Fatálna chyba baby. Ten odľud nás opäť veľmi pomaly vozil kade tade, rozprával sprostosti, bol slizký a zároveň milý, takže som na tú slizkosť nevedela reagovať. Pristavil asi pri ďalších dvoch miestach, ktoré boli zavreté a až na tretí krát nás priviezol na miesto, ktoré bolo otvorené. Na miesto, ktoré bolo dobre známe tým, že je non-stop ako sme neskôr zistili. A on to určite dobre vedel.

Tak sme teda vyskočili z taxíka a ten … pán… si vypýtal 50 eur. Rozosmial ma. Tvrdil, že jazda trvala hodinu – trvala asi pol – ukázala som mu čas, kedy som ho prvý krát zavolala, potom, že o to vlastne nejde, ale o kilometre (ktoré som si samozrejme na začiatku nepozrela) a ja že keby nešiel 20, tak by to netrvalo pol hodinu a nevyzeralo, že reálne prešiel nejakú trasu… a tak sme sa doťahovali a dali mu tie peniaze – asi si si poviete, že to bolo  odomňa hlúpe, ale svojím spôbom mi ho bolo ľúto. Že je taký chudák. Veď to musí byť hrozné žiť na svete a byť takým debilom. Ale nezabudla som mu pri podávaní tej sumy povedať, že je hovädo a klamár. Taká som ja. Človek rozporuplných pocitov a reakcií. 

Premýšľam čo som mohla platiť kartou o 5:51 ráno, ale nič mi nenapadá:) V pohári máme Balantínku s colou

 

Perlička noci na záver – keď sme ešte v taxíku prechádzali okolo pamätníka kráľa Victora Emanuela, povedal nám, že na tom koni sedí Mussolini a že to býval silný a dobrý vodca. No proste chuj. 

Noc dopadla podľa očakávaní – domov sme prišli za svetla. A neviem či sme spali, ale podľa mňa áno. Zrazu proste bolo po jedenástej pred obedom a ja som si v kúpeľni robila make-up. Podľa mňa sme museli dovtedy spať. Pekne sme sa obliekli a vyrazili do mesta.

Raňajky: pizza a pivo. Celé zle. Nám sa to ale dosť páčilo. A našli sme aj klavír. A nemyslím tým teraz hracie automaty.

Teda sme vyrazili do Ríma. Je tam veľa pamiatok. Nepočítala som ich, ale podľa mňa ich bude tak milión. Alebo aspoň stotisíc. Boli sme celé natešené, že porobíme pekné fotky, tak som zobrala svoj Canon. Prešli sme asi pol kilometra a pri prvej “starej škatuli” – ako sme to nazvali (v preklade pri nejakej starej budove) – sme urobili taký photoshooting, že okoloidúci si museli myslieť, že pracujeme pre nejaký magazín. A my sme pritom boli iba kompletne mimo.

Neviem či sa vám táto fotka vidí, ale chvíľu nám trvalo kým sme to trafili, takže som na ňu hrdá

 

Urobila som Majke asi 35 fotiek, skoro som si pri niektorých záberoch ľahla na zem a raz ma skoro prešlo auto. Lebo viete, nech tie zábery stoja za to. Vtedy sa nám to nezdalo také hlúpe. Keď sme si potom po pár dňoch – po Vatikáne, Koloseu, Panteóne a všetkých tých krásach – keď sme po tom všetkom pozerali tieto fotky, fotky od prvej starej škatule ktorú sme zbadali, mali sme záchvat smiechu. Ležali sme na posteli keď som ich stiahla do notebooku. Keď sa zobrazili na screene, začala som sa tak smiať, že som myslela, že skončím v nemocnici. Skoro mi pretrhlo brušnú dutinu. A to vôbec nepreháňam. Musela som sa zdvihnúť z postele, lebo poležiačky som to nedávala. Bol to jeden z najkvalitnejších záchvatov smiechu aký som kedy mala. Boli sme absolútne mimo. Tu je pár vzoriek z našej profesionálnej práce:-). Fotošúting od prvej starej škatule.

Vlastne, keď som tie fotky trochu upravila, nie je mi to až také smiešne:)

Lokalitu ubytka sme mali skvelú. Či sme chceli alebo nechceli, vždy sme skončili pri Koloseu. Raz večer, už bola tma, sme už veľmi veľmi chceli doraziť domov. Obe sme mali vybité mobily a opýtali sme sa skupinky mladých mužov na cestu… Počas predošlých dní sa nám už dva či tri krát stalo, že keď sme hľadali niečo iné, tak sme skončili pri tom našom Koloseu. Vtedy nám to bolo smiešne.. V tento večer sa Majka rozhodla, že bude navigátorka. Kráčali sme ako inak od Kolosea, keď schytila doruky mapu. Kráčali sme a kráčali, stretli spomenutú skupinku mladých mužov, vybrali sa smerom ktorý nám ukázali a tešili sa domov… nohy boleli… Po pár minútach kráčania vravím…. “Mária… ja asi vidím Koloseum.” 

“Simona, ak si v Ríme a vidíš niečo, čo vyzerá ako Koloseum, tak to bude Koloseum.” 

“Vzdávam sa, volám Uber.” 

“Zavolaj Uber zlatko, ja kúpim pizzu.”

“Mária ale ja nezavolám Uber, veď my nemáme baterku!”

Nejako sme to domov dobojovali. Každopádne Koloseum som za ten týždeň videla videla asi 6x. Raz som bola aj vnútri, to ma úprime až ak nebavilo. Sprievodca bol síce celkom vtipný, ale mal tak silný tialiansky akcent, že ani ja, ani Majka sme mu dobrú polovicu nerozumeli. 

Pri spomínanom Koloseu je jeden gay bar. My ignorantky sme ale napochodovali dovnútra bez toho, aby sme to zaznamenali. Mimochodom nemám nič proti gayom, práve naopak, to len pre istotu. Proste sme pre prišli do baru. Bola tam dobrá hudba a živo a nám bola zima. Tak si dávame drink a stojíme pri bare (nebolo kam sadnúť) a bolo tam veľa mužov a pár žien a vzhľadom na to, že sme boli v Taliansku a niekoľko mužov nás  pred tým normálne že pristavilo na ulici, prišlo mi štatisticky nepravdepodobné, čo sa dialo. Teda nedialo – “Maji mne to príde divné, že sme tu už asi 10 minút a nikto sa nás nepokúsil zbaliť.”

“Ale ozaj.”

“Nie je toto gay bar?”

A zrazu to všetko zapadlo. Dúhový nápis, názov Coming Out (Vydi von?)..

„Tak my konečne nájdeme miesto s dobrou hudbou a ono je to gay bar.“ Majka nemohla zakryť sklamanie a pobavenie, ktoré prežívala v tom istom momente.

Celkovo Rím prebiehal veľmi relaxačne. Týždeň pre Rím je podľa mňa perfektný. Každý deň sme si vytýčili oblasť do ktorej sme chceli ísť a išli sme. Pešo. Keď sme boli unavené, sadli sme do reštiky na pivo alebo jedlo. Nevidela som tam žiadny pub, len reštiky. Videli sme v podstate všetko čo sme chceli a vôbec sme sa nenaháňali. Odporúčam si pred Rímom pozrieť filmy z prostredia ako napríklad Anjeli a démoni, či prázdniny v Ríme na ktorý som dostala tip od jedného čitaeľa:-)) Trošku ľutujem, že sme tých Anjelov neskukli s Majkou hneď na začiatku, na veľa vecí by sme sa pozerali inak.

Oddýchla som si. Bolo príjemné zrazu sa len tak motať a nemusieť na nič myslieť. Okrem víz:). A vlastne mi to začínalo byť jedno.

Neskôr v Španielsku som mala skvelý rozhovor. O strachu. O tom, že som nevedela čo so mnou bude o pár týždňov. A počas tohoto rozhovoru zaznelo niečo, čo si budem pamatäť celý život. “Nemôžeš kontrolovať čo sa stane. Ale môžeš kontrolovať kto si a čo si ochotná a čo nie si ochotná robiť. Keď si jasne vymedzíš, čo nie si ochotná robiť, nemôžeš skončiť zle. Máš len viacero možností, ktoré sa ti vidia. Ak v tom ale nemáš jasno a začneš robiť kompromisy a veci ktoré vlastne nechceš, môžeš skončiť na úplne inom mieste ako si pôvodne chcela. A to je DESIVÉ.”… And that’s SCARY… Nikdy na zvuk tej vety nezabudnem. Znie ako výstraha, keď chcete zísť zo správnej cesty.

Spracovávala som to dva dni. Čo nie som ochotná robiť? Asi takto som vtedy myslela.

Robiť v bare dlhšie ako je nevyhnutné alebo potrebné. 

Vrátiť sa na Slovensko.

Žiť niekde kde je zima. 

Robiť prácu iba pre peniaze, nie pre rast alebo že ma baví. A žiť tak svoj život.

Byť čo i len chvíľu vo vzťahu o ktorom nie som 100% presvedčená, len preto aby som neskončila sama.

Neusadiť sa. Koniec koncov chcem mať miesto, ktoré budem nazývať domovom. Akurát teraz neviem, kde to bude. 

A vtedy sa mi uľavilo. To, čo som pred tým vnímala ako slabosť – nerozhodnosť, neschopnosť dokončiť niektoré veci – to isté som zrazu vnímala ako silnú stránku a výhodu. Moja situácia zrazu neznamenala, že som nemala „vyriešený život“ (existuje niečo také?). To bola absolútne nesprávna interpretácia. Moja situácia znamenala, že mám vlastne veľa možností!

A zrazu mi to prišlo jednoduché. No bože, tak nedostanem víza. Vrátia mi peniaze za školné, predám auto, dostanem späť zábezpeku a začnem plánovať čo ďalej. Môžem ísť do inej krajiny. Môžem ísť pracovať na loď a cestovať. Môžem čokoľvek. A zrazu mi to bolo jedno:).

Ľudia mi to neverili, lebo vedeli, ako som kvôli vízam stresovala. No naozaj mi to už bolo jedno. Vedela som, že ak ich dostanem, zariadim si pekný život v Austrálii. Budem mať režim, študovať, posúvať sa a budovať si nový domov.

A keď nie, tak si spravím pekný život inde. Budem cestovať, spoznávať nové krajiny a nájdem si iný domov. Jediné na čo si treba dať pozor je, aby som nerobila kompromisy či veci, ktoré nechcem. Easy. 

Toľko k Taliansku a toľko dnes. Pokračovanie mojej cesty príde nabudúce:)

Ak chcete dostávať novinky o mojom živote v Austrálli, kliknite SEM a nechajte mi vašu emailovú adresu:). Dostanete tak zdarma aj môj e-book 7 dôvodov, prečo sa oplatí vypadnúť z domu – motivačné čítanie o tom, prečo je cestovanie super:)

Komentáre