Presťahovaná

Po dvoch rokoch presťahovaná. Konečne. Moju situáciu s bývaním som vnímala ako jedno z najväčších negatív svojho pobytu v Austrálii. Hneď po pracovnej situácii, kedy som “musela” nejaký čas pracovať v bare. To som vyriešila pred rokom a pol a teraz prišlo konečne na rad bývanie. 

Ak ste už pred tým čítali nejaký môj blog, viete že mám snahu veci hovoriť ako naozaj sú a nerobiť tu z toho reklamu na Austráliu. Takisto som chcela byť maximálne úprimná aj v tomto blogu a veľmi som premýšľala ako to urobiť bez toho, aby som kydala na staré časy v starom dome týkajúce sa mojich vtedajších spolubývajúcich.

Klasická otázka na tému, kde je hranica medzi “byť pozitívny” a “byť vlastne totálne fejk”. Tak som si povedala, že to napíšem ako to cítim, no nebudem rozmazávať všetky možné detaily. Berme to ako úprimný komentár môjho života a ja sa aspoň pokúsim poňať to motivačne. Keď nie motivačne, možno aspoň zábavne.  

Odkiaľ vychádzam…

Mám 33 rokov a kedysi som mala svoj byt. To sa nesťažujem či nevychvaľujem. Len približujem psychologické pozadie mojej predošlej situácie s bývaním.

Som príliš pohodlná na to bývať s inými ľuďmi. Nemám rada, keď ľudia hrajú na gitare o deviatej večer. Nemám rada, keď ľudia hrajú na gitare v nedeľu o ôsmej ráno, keď si chcem raz do týždňa potiahnuť. Možno ani nemám rada, keď ľudia hrajú na gitare. Nie, to je blbosť. Gitary sú v pohode, vadia mi tie časy. A tiež mi vadí keď o takýchto časoch, alebo nebodaj po desiatej večer počujem hrať miesto gitár vysávače.

Som tiež zvyknutá rozhodovať sa sama za seba.

Takže som si napríklad kúpila chladničku a platničky na varenie. Viete, aby som nemusela chodiť do kuchyne na poschodí a mohla som si variť dole, kde som bývala.

Je to skvelé pre multitasking. Môžete dať variť vodu na špagety a ísť medzitým do sprchy miesto toho, aby ste stáli pri sporáku a čakali kým vám zovrie voda.

Každopádne som po tomto strategickom rozhodnutí dostala kvapky. Že prečo som sa ich (mojich spolubývajúcich) najskôr neopýtala. Zastavil sa mi rozum. Hmm… Časť mňa chápe prečo sa musíme o všetkom dohadovať, účty za energie a bla bla. Naozaj týmto veciam rozumiem. Ale časť mňa si hovorí “to akože vážne? Vylezte mi klobásu…” A bohužiaľ chvalabohu táto nezbedná časť je veľkou časťou mňa.  

Do nového…

Moje nové bývanie som našla na Flatmates.com. Neviem či veríte veciam medzi nebom a Zemou, ale tak nejako mi to prišlo. Mala som rozohratých viacero miest. Dve, ktoré sa mi pozdávali najviac, mi v priebehu jedného dňa padli. A mne sa popravde uľavilo, aj keď mi tá úľava neprišla veľmi racionálna vzhľadom na môj časový limit.

Mimochodom, hľadanie si bývania je ako randenie. Prídete, prehodíte pár viet aby ste vedeli či existujú nejaké spoločné topicy a budete si vyhovovať a potom je to celé divné a oni čakajú že sa ozvete a vy neviete či vám vôbec odpíšu alebo si nájdu niekoho lepšieho. Veľmi príjemný proces.

Po tomto fiasku, kedy som prišla o dve potenciálne ubytká behom jedného dňa, som teda kontaktovala ďalej a nikto mi zrazu neodpisoval.

Už asi týždeň pred tým som videla jeden byt s plávajúcimi podlahami, s vlastnou kúpeľňou a za dobrú cenu, ale fotky vyzerali tmavo. Tak som to neriešila. Začínala som však pociťovať nervozitu. Ostávalo mi desať dní do vysťahovania. Keby mám jeden kufor, bolo by mi to jedno. No za tých pár rokov som nazbierala dosť vecí a potrebovala som normálne bývanie. Zároveň mi ale niečo hovorilo, že všetko dobre dopadne. 

Ako sa moja nervozita stupňovala, rozhodla som sa napísať „tmavej izbe“.  Išla som tam tak poloskepticky. Ukázalo sa však, že chlapi proste nevedia fotiť. Tí čo ste profi a vycvičení insta manželia mi prosím odpustite. Hneď ako som vošla, vedela som, že je to ono. To sa mi pred tým nestalo. Hoci tie predošlé ubytká boli pekné, vždy mi niečo vadilo. Zrazu som okolnostiam a všetkým tým ľuďom čo mi dva dni neodpisovali bola vďačná. Mimochodom začali mi potom znova písať. Ešte aj úplne noví ľudia.

Izba

Neviem či viete, ale moja izba bola malá. Veľmi veľmi malá. Minule som bola donútená si konečne pozrela Harryho Pottera jednotku a začala som sa smiať, keď som uvidela jeho kamrlík pod schodami. Moja izba nebola až taká zlá, ale nemala od toho až tak ďaleko. Nezabudnem, ako som si raz večer na posteli čítala knihu a Maddie, moja spolubývajúca, prišla pripitá domov so svojím kamošom. Mala som otvorené dvere a Maddie ma predstavila ako “toto je Simi a jej skriňa.” Tak volala moju izbu. 

Keď sme pred dvomi rokmi riešili sťahovanie z bytu do tohoto domu, vôbec som nebola nadšená. Na druhej strane som vtedy plánovala svoje dvojročné štúdium a vedela som, že to bude finančne celkom záhul.

Viem, že ma spolubývajúci Sam ukecával cez handsfree, keď som šoférovala do Byron Bay. Sľuboval mi veľmi lacné nájomné. Extrémne lacné. Nečudo, tá izba mala v strede stĺp a priestor len pre malú posteľ. Ani len poriadne okno. Povedala som, že si to rozmyslím. Bola som takmer rozhodnutá povedať nie. Na druhý deň ráno som išla surfovať a neviem či má ta voda nejako ukľudnila, ale v tom spokojnom stave som si tam sediac na doske zrazu povedala, že do toho pôjdem. 

Keď sa na to pozerám spätne, som na jednej strane vďačná za to, koľko málo som platila. Na strane druhej je otázne, koľko peňazí som minula vonku, len aby som sa tam nemusela vrátiť :-))))

Teraz a dole je pred tým…

Pohodlie – nula bodov

V starom dome som nemala zabudovanú skriňu. Kúpila som si taký ten vešiakový stojan, aby som si kde mala zavesiť elegantnejšie veci. Pre vylepšenie celkového vizuálu som si v Ikei kúpila bielu komodu. Tá mala podľa mňa väčšiu hodnotu ako všetko zariadenie v spodnej časti domu.

Kúpila som si koberce, po stenách som polepila fotky rodiny, priateliek, moje naj fotky z tripov, dokonca aj fotku mojej kedysi živej mačky Shelly ktorú som milovala nadovšetko a stále som tú izbu nevedela milovať.

Tak som sa zamerala na obývačku. Tú som mala rada. Bolo tam viac svetla a taká nejaká pozitívna energia. Ale pravdupovediac, keď som v sobotu vyniesla posledné veci, nebolo mi to vôbec ľúto. Na pár sekúnd som sa zastavila a snažila sa prežiť akúsi nostalgiu, ale veľa jej nebolo. Tak 5 sekúnd max. Bolo veľmi jednoduché odísť.

Z kutice do oázy

Moja terajšia izba je v porovnaním s tamtou obrovská. Mám manželskú posteľ. Napchala som tam aj moje masívne kreslo, ktoré som pred tým mala v obývačke. Malo pre mňa citovú hodnotu. Nie len že je neskutočne pohodlné. Ďalším dôvodom je zainvestovaná energia, keďže som ho do vtedajšieho domu dotrepala cez tri sídliská na streche auta môjho vtedajšieho frajera. Bol to vskutku stres a celkom sme sa spotili.

Pred tým, než som sa donovej izby nasťahovala, bol tam stôl. Po tom som dlho dlho túžila. Neučiť sa a nepísať na kuchynskej linke, gauči alebo podlahe. Samozrejme Ikeácka komoda išla so mnou, na tú tiež nedáme dopustiť. Okrem toho je tam zabudovaná skriňa. A mám aj tadááá… balkónik! 

Okrem veľkosti ide aj o kvalitu. Byt je čerstvo prerobený a spĺňa aj jedno z mojich kritérií – je tu plávajúca podlaha. Veľa austrálskych príbytkov má keramickú dlažbu. Alebo, a to prosím pekne nechápem, koberce. Koberce už nevídam ani na Slovensku a to máme studené zimy, ale tu ich ešte veľa domov má. Pravdepodobne vplyv britskej kultúry.

Takto som sa pred tým pripravovala na skúšky a písala zadania…

Kúpeľňa

Mám teraz vlastnú kúpeľňu. S vaňou. Slováci vážte si svoje kúpeľne. Sprchové kúty väčšinou vidíte len na dovolenke.

Fičala som na sprchovom dva roky a poviem vám, kúpeľňa s vaňou bola pre mňa takmer najvzrušujúcejšou správou. Kamoška Yoori, ktorá pred dvomi rokmi z Austrálie odchádzala, mi tu nechala nejaké nespotrebované veci do kúpeľa. Ja som si ich s nádejou odložila medzi svoje poklady a som pripravená ich v nejaký magický večer použiť. A neopovážte sa mi povedať, že to už bude po záruke, nenechám si to zničiť.   

Tiež je skvelé mať vlastnú kúpeľňu, keďže ako žena si chcem všetky moje kozmetické blbostičky rozložiť po priestore.

A aj preto, že ma môj posledný spolubývajúci Roberto minule nechtiac otvoril v kúpeľni. Stála som vo sprche a už som sa našťastie utierala. Snažila som sa s ním dohodnúť, že pokiaľ nie sme v kúpeľni, nechávame dvere otvorené. Myslím že to bolo prvý x v jeho živote kedy býval s inými ľuďmi, lebo mu to nejako nešlo. Minule som meškala do roboty, lebo kúpeľňa z ktorej som niečo potrebovala bola zatvorená a svietilo sa v nej a ja som čakala kým z nej vylezie. Nakoniec som zistila, že bola prázdna…:)))

Tieto časy sú už snáď za mnou. Mimochodom Roberto je asi ten najmilší človek na svete a stále mi ponúkal pomoc so sťahovaním. 

Celkovo byt

Byt je svetlý a moderný. Čistý. Žiadne škáry z ktorých potenciálne môže vyliezť šváb. V obývačke je klíma a to vám je tu v lete na nezaplatenie prosím pekne. V tom starom dome človek nikdy nevedel. Bol proste taký nejaký neukončený, bol starý a vyzerala to byť taká tá zlepená stavba. 

Mal veľkú záhradu, to bolo fajn, ale vlastne som do nej ani nechodila. Nebolo tam nejaké pohodlné záhradné sedenie. A kým sme nezavolali dvoch záhradníkov ktorí z nej dve hodiny vyhadzovali haluze a palmové listy to vlastne vyzeralo aj trochu nebezpečne. Na Sebastiana minule padol obrovský pavúk a to už bolo potom, ako bola táto savage garden vyčistená. Asi sa tomu pavúkovi šmyklo. 

Tu vlastnú záhradu nemáme ale máme „na dvore“ bazén. Včera som sa do neho hodila po tom, ako som prišla z kancelárie. Pekný finiš dňa.

Ľudia

Tu by som vám mohla rozprávať o situáciách, ktoré sú na zasmiatie a na zaplakanie v tom istom momente, ale ešte nie som pripravená. Počkám, kým mi budú už len smiešne. 

V podstate viem, že moji bývalí spolubývajúci sú dobrí ľudia. Nápomocní, srdeční. Aspoň väčšina z nich. Radi sa podelia o jedlo či drink. V tom sú naozaj štedrí. Väčšina z nich..  No keď príde na peniaze, budú sa s vami jednať aj o $2.50. A tu som asi najviac cítila zrážku kultúr. 

Ja som z kultúry kde sú peniaze citlivá téma, pričom je to tá istá kultúra kde sa s kamoškou vadíte o tom, ktorá zaplatí za kávu. “Nie Simi, platím ja!” “Ale čo si, ty si platila minule!” Predbiehačky v štedrosti. Poznáte to.

A zrazu som na mieste, kde sa odohrávajú absurdné konverzácie o pár dolároch, ktoré sú niekedy principiálne padnutné na hlavu a ja by som sa do toho mala zapojiť.  Ak sa mám za seba postaviť.

Bývalo mi to strašne nepríjemné. Malicherné. Pod úroveň. A predsa, ak som mala chrániť samú seba, musela som. A ja nechcem byť súčasťou takýchto vecí. To je juhoamerická kultúra, nie moja. A nechápte ma zle. Nemám nič proti Juhoameričanom. Jedna z mojich najbližších kamarátiek ktoré tu mám je z Kolumbie a nedala by som na ňu dopustiť. No v skratke, nechcem s nimi už bývať, hlavne ak ich je viac. 

Čo kultúra, to iný pohľad

Potom sú tu milé rozdiely na ktorých sa smejem. Keď Slovák alebo Austrálčan povie, že k nemu prídu kamoši, príde jeden alebo dvaja. Ak to povie Juhoameričan, prídu piati. Alebo ôsmi:). To však bolo veľa krát milé a posedela som si s nimi. Ale predsa len. Som na to stará, nechajte ma:)

Teraz, žijem v byte len s jednou osobou. Austrálanom. Možno budem znieť ako starý deduško, no začínam oceňovať pozitívny efekt veku a životných skúseností. A tiež kultúry. Bolo to cítiť už na obhliadke. Poukazoval mi byt a ja sa pýtam “a ako funguješ? Veľa ľudí sa ma pýtalo na môj rozvrh, kedy pracujem a tak…”

“Čo? Prečo, mne je to jedno, rob si čo chceš.” Úsmev na tvári.

“Ok.. a čo priatelia, chodia sem niekedy za tebou?”

“Ani nie. Ja nežúrujem, ale ty žúruj ak chceš, mne je to jedno, rob si čo chceš.”

A to všetko s úsmevom.. ok, hovorím si, to znie až podozrivo dobre.

Zatiaľ som tu 6 dní, ale nemali sme ani jeden small talk. Žiadne drísty o počasí a blbostiach. Viete tie nútené rozhovory, kedy chcete zmiznúť ale nechcete byť neslušní. Buď sa celý deň nevidíme, alebo sa ignorujeme. Keď už máme konverzáciu, stojí za to. Bavíme sa o (pre mňa) zaujímavých veciach, o jeho biznise, o živote a podobne. Uvidíme ako to bude pokračovať.

Psychologický aspekt

Myslím, že každý vie aké je bývanie dôležité. Preto radi chodíme do Ikei, snívame o svojich budúcich domoch a berieme si na seba hypotéky. No nejde len o to, či je bývanie príjemné a pohodlné. Ide aj o to, či je adekvátne a či sa my sami cítime adekvátne. 

Pre mňa bola tá malá izba obrovským krokom späť. Mala som pocit, že niečo so svojím životom robím zle. Že som urobila chybu.

Byť po 30ke a spávať v malej posteli v malej škaredej izbe… Človeku to udiera do očí každý jeden deň. Samozrejme, povzbudzovala som sa tým, že je to len dočasné, že sa mi to raz vráti. No keď sú časy zlé, pokazí sa vám auto, naserie vás šéfka a musíte zrušiť vianočnú dovolenku na Slovenku kvôli peniazom a vy sedíte na svojej malej posteli pozerajúc na ošumelé steny, začínate sa sami seba pýtať veľmi závažné otázky. A do toho o štvrť na jedenásť večer začujete ten prekliaty vysávač. 

Sedieť teraz v tejto izbe mi príde ako balzam na dušu. Pripadám si ako dospelá. Znova som to ja. Tak strašne strašne strašne mi chýbal priestor. A kľud. Žiť s ľuďmi čo sú o 6-7 rokov mladší bolo na niekoľko mesiacov zábavné a zaujímavé. Ale stačilo.  

Veci sú stále kus práce od dokonalosti a mám pred sebou niekoľko ďalších výziev. No už len to, že som doplatila školu a pohla sa do “normálneho” bývania je obrovskou úľavou a verím, že všetko ostané už pôjde ľahšie. Minimálne sa tak naladím ?

Zdieľať:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

Si ambivert? Čo to pre teba znamená?

Ambivert je niekto, kto sa nenachádza vyslovene na jednej strane škály extrovert vs introvert. Napríklad niekto, komu v teste osobnosti vyjde 55% introvert alebo 55%

Keď chceme slobodu

Pamätám si na momenty, kedy som sychravé jesenné či zimné večery na Slovensku snívala o tropických plážach. Dokonca som jedny Vianoce strávila tým, že som

Pre zlepšenie vašej užívateľskej skúsenosti používame súbory cookies