Na poslednom moste

Strašne plačem. Akurát sme sa včera s Máriom (môj slovenský-austrálsky kamoš) bavili po telefóne, že sme takí nijakí, ani dobre ani zle. A dnes som z toho divného balansu vybočila. Nie, že by mi dnes bolo zle. Je mi ľúto.

Predávam svoj byt. Dala som ho na predaj pred pár mesiacmi a teraz idem do finišu. Prvý krát mi padali slzy v Tasmánii, keď som ho videla na stránke realitky. No a teraz opäť. Keď som si čítala odovzdávací protokol. Administratívna romantika. Vytlačila som si ho dnes okolo obeda v práci a už vtedy som pocítila v žalúdku zľahka nepríjemný pocit “Musím si to prejsť.. To zas bude..”

A teraz to čítam tu vo vlaku z Brisbane domov.. “sedacia súprava, konferenčný stolík…. barová stolička 4x… kreslo s taburetkou..” Moja leňoška. Niekedy premýšľam či som sa zbláznila. Myslím, že hoci celý tento proces prežívam viac menej racionálne a pokojne, moje podvedomie sa o to viac musí obracať, aby to spracovalo.

Posledné týždne sa mi takmer na dennej (alebo nočnej?) báze sníva niečo o domove. Dnes sa mi snívalo, že som išla s babami na Čajku (kupko u nás v Bojniciach kam sme chodili počas strednej). A stále niečo..  V mojich snoch to vlastne ani nevyzerá ako doma. Ale cítim sa tam ako doma. Sú okolo ľudia, ktorí vedia čo som zač a viem, že je to Slovensko. Tak sa cítim v tých snoch, je jedno či sú rozmazané alebo jasné. 

Moje kamošky

 

Takže na tej barovej stoličke už nebudem nikdy sedieť a moje kamošky si už nikdy nesadnú na tú sedaciu súpravu a už nikdy nepoložím taniere s jedlom na ten konferenčný stolík. Alebo vínový pohár, alebo frťana s marhuľou.

Pre mňa to nebol len byt. Milovala som ten byt. A nie preto, že to bol môj prvý, ale fakt som ho mala rada. Keď sme si hľadali bývanie, toto bola naša prvá obhliadka a hneď sme si ho zamilovali. Bol malý, ale svetlý a útulný a ani keď som v ňom potom bývala sama, tak mi tam nebolo smutno. Chcela som si ho nechať navždy. Viem si predstaviť takmer každý jeho detail, ešte aj kde som mala pavučinu.

Neviem čo presne som v tejto chvíli robila, každopádne akcie v tomto bytíku boli vždy vcelku zábavné 🙂

 

Vedela som, že týmto krokom sa končí jedna etapa a začína sa druhá a vedela som aj to, že to bude ťažké. Asi mi nedošlo, že to bude tak reálne. Asi som čakala, že sa tak nejako postupne prekleniem do inej krajiny a tak to aj bolo. A zrazu prišiel akýsi finálny odstrih.  Mám pocit, že nie je cesty späť. A ja nemám rada definitívnosť. Asi nikto, že?

Neľutujem, svoje rozhodniutie. Prehrala som si to v hlave asi milión krát. “Ok, chýba mi to, tak idem domov… hmm.. a čo potom…” Chýba mi rodina a kamošky a kolegovia, ale pocit, že tam nemám žiadne poslanie a že si neviem predstaviť mať tam vlastnú rodinu (nie, neviem prečo..)… ten je silnejší. No a k tej definitívnosti… tie štyri barové stoličky ma teda zlomili. Dve v kuchyni kde som pila kávu a pozerala sa na kopce za Kauflandom a dve v obývačke, ktoré som nepoužívala ja, ale moje mača Shelly keď na nich drichmala. Bol to tento istý život? Keď budem mať 60 asi budem mať pocit, že som tých životov prežila tak päť.

Tie barové stoličky… 🙂

Austrália. Kus veľkej hliny čo mi všetko skomplikoval. Milujem toto miesto. A budem úprimná a možno tak odhovorím každú osobu, ktorá uvažuje nad tým, že odíde von. Ale poviem to tak ako to je – dobre si to premyslite. Nie je to pre každého. Lebo pravda je taká, že sa niekedy cítim ako sviňa. Lebo kto už len vymení miesto za ľudí? Hlásim sa…

Neviem sa tu toho vzdať a neviem prečo. Niekto toto asi zažíva s “osudovým partnerom”, ja to zažívam s miestom. Niekedy už ani neviem prečo tu chcem byť, ale príde mi to prirodzené a nevyhnutné. Som človek ktorý neustále o všetkom pochybuje, lebo sa nechcem pomýliť, ale toto mi príde vybavené. Zakaždým keď začnem so scenárom “tak teda domov”, tak tú myšlienku ani neviem dokončiť. Vidím Mermaid Beach kde bývam a Burleigh Hill a myšlienka vrátiť sa mi príde ako šialenosť. Ak niekto máte vedecké, spirituálne či nejaké okultistické vysvetlenie, sem s ním, rada sa niečomu priučím. 

Už skoro neplačem, už mi len tečú slzy a neviem či chcem vedieť, či sa mi rozmazala špirála. Asi až nakoci cesty.

Každopádne som sa ukľudnila a môžem rovno začať o nejakých rozumenjších veciach. Akože si robím Mastra z účtovníctva a tak. Viete, aby som po mojom emočnom výbuchu dokázala, že som rozumná žena. 

Takže tento trimester si počínam lepšie. Síce to neviem podložiť žiadnymi výsledkami, ale v triede sa správam ako bifľoš. Alebo ako študenti v amerických filmoch. Akože kladiem otázky a tak. Mala som slabé dva týždne, lebo som sa tak zavalila predajom bytu a pokazeným notebookom a tax returnom a bla bla, že na hodinách bolo len moje telo a doma som závisláčila na Netflixe (Suits – odporúčam), lebo som proste bola nedisciplinovaná.

Brisbane, mesto kde študujem

 

Ale už som opäť späť v hre, včera som sa trochu učila a dnes si opäť dovolila byť v triede otravná s mojimi otázkami smerujúcimi k lektorke. Objavila som niečo, čo asi všetci dobrí študenti robia, ale mne to pred touto “uni” nikdy nenapadlo, a to jest, že tému ktorú ešte len máme preberať si naštudujem pred tým.

Podľa mňa by mi moje minulé arogantné ja dalo dnes facku, ale fakt to pomáha. A táto škola je ťažšia ako som si myslela. Takže predstavujem vám moje nové ja – bifľošku Simonu. Ktorá si sem tam počas hodiny, keď sa nudí, odskočí na Instagram. Ale pracujem aj na tom. Na svojom focuse. Niekedy si dávam challenge, že žiadne social traps celý deň. A že na správy odpisujem len 2 – 3x denne, max 10 min. Niektorí o tom viete svoje… Ale čo už, roztekanosť mi pekne začína liesť na nervy a tento dátový svet treba mať pod kontrolou. 

Práca. Raz som hore, raz som dole. Niekedy prichádzam do fázy, že sa nepotrebujem šéfky nič opýtať hodiny a viem si veľa vecí porobiť a rozhodnúť sama. Vtedy si zvyčajne začnem veriť a premýšľať nad tým aká som fantastická a úspešná žena. Keď to trvá priveľa dní za sebou, zvyčajne prídem do práce a nájdem si na stole niekoľko odkazov od šéfky takzvané “pre tvoje info” a je tam červeným perom napísané, čo všetko som pos… potom sa na tom zvyčajne smejeme.

Nie som dobrá asistentka. Ja obdivujem dobré asistentky, ale ja to nie som. Kto so mnou zažil pracovať vie, že rada robím tabuľky, rada si vypočítam a porovnám veci alebo niečo vypíšem, ale keď príde na papiere a na to kam patrí ktorá kópia toho a hentoho, som vlastne neandrtálec a so psími očami chodím po kancelárii dúfajúc, že to na niekoho hodím.

To bola moja slabá stránka s klientami. Vedela som si všetko vypočítať a pripraviť  a vedela veci jednoducho vysvetliť,  mala som všetko pekne pripravené – papiere v poradí. Ale keď som na stretnutí začala tie isté papiere prehadzovať, všetky sa mi pomiešali 🙂 Takže tak. Ešte že Suzette – moja šéfka – pochopila ako funguje môj mozog a vie sa na tom zasmiať.

Raz prišla do zadnej kancelárie, kde som dávala dokopy reporty za jednotlivé budovy..

„Čo sa tu stalo?“

„To je v pohode Suzette, ja viem, že to vyzerá ako neporiadok, ale ja viem čo robím.“ (Vedela som to tak na 90%)

Potom prišla o pár dní, keď som robila niečo iné.. „Mmm… ok, nechám ťa nech si to urobíš tým svojím štýlom.“:)

Musela som zasmiať.. „Ďakujem madam..“, myslím si.

To je ďalší dôvod prečo sa v škole snažím viac, než je u normálne. Resp. že sa snažím – chcem tomu rozumieť a byť použiteľnejšia. A zaslúžiť si raz dobré peniaze. 

Menej racionálna oblasť private life.. A.K.A. muži. Hoci sa snažím byť čo najosobnejšia, nejako sa necítim túto oblasť detailne rozvádzať:). Povedzme, že sa nemám zle, no vyzerá, že som sa konečne naučila byť opatrná. Bude to súvisiesť s utíchajúcimi očakávaniami. Rozhodne nie so znižujúcimi sa štandardami 🙂 A s tým, že život je fajn bez ohľadu na túto oblasť.

Mám pocit, že všetko sa teraz tak nejako uzatvára. A ukľudňuje. Takto rok dozadu sa mi začalo dosť ťažké obdobie ako pokračovanie relatívne ťažkého obdobia 🙂 A hoci som si vtedy chcela vzťah, bola som si vedomá, že som naň nebola pripravená a hlavne, podľa mňa som ho ani nechcela. Protirečím si? Podľa mňa niektoré veci robíme a vyhľadávame automaticky bez rozmyslu, ako maškrtu v špajzi o jedenástej večer a pritom možno ani nemáme chuť a rozhodne vieme, že to nie je dobré. Ale telka je zapnutá a my chceme chrumkať. 

Teraz to vidím jasne. Dievča čo nevie, či ostať v inej krajine, pracujúca víkendy a noci (znie to ako keby som bola striptérka? Fakt som nebola, prisahám)  s voľnými dňami, čiže tak nejako žijúca backpacker life, nevediaca čo bude, čo pre seba vlastne chce, čo si naozaj zaslúži…

Mám pocit, že teraz som pripravená. A vlastne sa do toho nehrniem. To je ten krásny paradox. Keď si dá človek ako tak do poriadku život, tak ten život začne mať naozaj rád a nepotrebuje ho veľmi meniť a rozmyslí si, koho si do neho pustí. Trvalo to sakra dlho, aby som bola happy len tak, takže hádam nenecháme hocikoho aby nám to posral, však?:) Bola by som nevďačná, keby si nevážim, kam som sa dopracovala:) Dobrý job a pár dobrých priateľov, relatívne dobré bývanie.. Oproti minulému roku žijem raj:)

Dokončujem e-book o mojich prvých týždňoch v Austrálii a bude fakt pekný. Blížiaci sa koniec trimestra mi to trošku komplikuje, ale verím, že to čoskoro dorazím.

Malá ukážka

No a možno pôjdem na Bali. Dúfam s mojou Janulkou. A ak to nevyjde, možno pôjdem aj sama. Alebo niekoho zoženiem. Cítim to na exotiku už čoskoro 🙂

 

Komentáre