Od chaosu k pokoju

Začiatok – 12. jún, Gold Coast, Queensland, Austroška

Neviem kedy toto dopíšem, ale musím a chcem začať. Niekedy som sa zvykla vyhovárať, že na blog nemám čas. Teraz mi to príde absurdné. Lebo teraz nemám čas. Ak som sa niekdy cítila byť zaneprázdnená, tak až teraz som pochopila význam toho slova. A dala by som svojmu minulému ja facku. 

Takto som písavala kedysi… v pohodičke voľného dňa…

Keď sa dostanem na slnko, alebo na vzduch, alebo šoférujem do obchodu, cítim sa možno podobne ako ľudia, čo boli niekoľko dní zavretí v nemocnici. Chce sa mi spievať, že som vonku. Netreba mi nič, len si to užívať. V nedeľu som išla s Máriom na acai bowl na Burleigh heads. To je ten kopec pri pláži na ktorý tak rada chodím a vešiam ho na instagram.

 A po tomto vraj zdravom jedle sme šli na pivo. Mala som pár hodín do začatia práce. Mário sledoval box či čo to bolo a ja som chvíľami len tak čumela do blba. A neviem na čo som myslela. Asi na nič. Proste som si tam len tak vypatlane sedela a bola. Viem, že oceán bol nadohľad. Fantastický pocit. Teším sa z takých blbostí akože vidím slnko. Pijem horúcu kávu. Šoférujem auto čo ide (s autami človek nikdy nevie).

A nemala by som to sem písať, lebo riskujem, ale verím v dobrotu ľudí a budem úprimná. Robím viac ako 50 hodín týždenne plus deň a pol trávim v škole. A nestíham to. Vlastne stíham, no niekedy mám pocit, že to nedávam. A mohla by som, ale bude to aj vekom. A nechcem sa vyhovárať, ale – mám 32. Nie, že nevládzem. Ale už nechcem. Nechcem vládať. Fakt sa mi už nechce nahánať. Kariéra bola pre mňa v celku dôležitá niekoľko rokov, ale teraz…. Stále je, stále chcem mať dobrý job a učiť sa. Ale naháňať sa za peniazmi. To ma fakt ubíja. A teraz tak nejako musím. Ďalší trimester je za rohom. Mimochodom má to obrovské pozitívum. Minule som sa pristihla ako si myslím „dnes mám len jeden job, takže mám veľa času, juchúúú.“

 

Pokračovanie – 25. jún, Hobart, Tasmánia

Tak pokračujem. Dnes som priletela do Hobartu. Ledva som spala. Ale je mi dobre:-). Som unavená poslednými týždňami a dvomi jobmi a školou, takže nedokážem myslieť “strategicky”. O to väčšia sranda:-).

Nebudem klamať – moje dovolenky vôbec nemávam perfektne naplánované. Ale minimálne mám booknuté ubytko a plán okolo miesta sa nejako vyvinie. Dnes som prilietala s tým, že som nemala booknuté nič. Ani ubytko, ani auto, nič. Poznáte to, keď máte pred sebou ťažký deň a viete, že ak si ho predstavíte celý, tak sa rozplačete? Tak idete po kúsku… “Teraz doobeda urobím toto…” Keď to máte za sebou, tak idete ďalej.. “To by som mala, teraz urobím toto a.. nie nie.. na to čo bude potom nemysli, to vyriešiš potom.. “ No tak som dnes po robote ani nespala a išlo to asi takto…”Prezleč postele pre chalana z airbnb (prenajala som na pár nocí izbu kým som preč). „Teraz si vyrieš odvoz na stanicu…a čo ubytko? tatatata psssttt… to vyriešiš potom..” 

Sedela som v Hobarte na letisku a jedla croissant a pila kávu a premýšľala nad odvozom do centra… “Prenajmem si auto na roadtrip hneď dnes? Alebo idem do mesta busom a bude to lepšie až zajtra? A čo ubyt.. ticho.. teraz riešiš odvoz.. ubytko vyriešime potom..” Tak som chvíľu googlila..  Bus. Airport shuttle. Bola som v ňom sama. A mohla som si vygoogliť ubytko, ale nechcelo sa mi. Iba som sa rozhliadala. Pred jazdou sa ma pani vodička pýta..

”Ktorým letom si prišla?”

“Z Brisbane..”

“Ale ten pristál pred sto rokmi.”

“Ja viem. Ale ja som nespala a chcela som si dať kávu na letisku a tak.”

“A-ha. Takže žiješ v Brisbane zlatko?”

“Nie, na Gold Coast.”

“Nenávidím Ťa.” 

 Doma trvá ľuďom dosť dlho aby si povedali, že sa majú radi. Tu ti zfleku povedia, že ťa rovno nenávida. So smiechom samozrejme. Naposledy, keď som bola doma som prvý deň vkročila do predajne Applu. Miesto “dobrý deň” som povedala “ahoj” a dostala so pohľad akože som E.T. Vykanie je nahovno. Tu buď rešpekt máš alebo nemáš. Vykanie ťa nezachráni. 

Aaaa… Tadaaa….Ďalšie pokračovanie…

Ani už nebudem písať dátum, lebo je to už trápne… Je tak polka júla a som na Gold Coast. Som šťastná. Ale tak dobre šťastná, akože kľudná. Pokojná. Veľmi výnimočná situácia vážení.

Práca ma baví. A mám kľudné večery. A aj randím. To ma už tak nebaví. Začína to byť nuda. Nemám žiadnu zlú skúsenosť alebo tak, ale veľa ľudí je dosť nudných a často aj hlúpych a povrchných, hovoriacih hlboko znejúce veci, ktorým vlastne nerozumejú….  Asi sa prestanem spoliehať na nemenovanú aplikáciu a nechám to na náhodu. Nech to dopadne ako chce.

Minule som prišla domov z mojej office práce (k tej sa ešte dostanem, to bolo celkom vtipné). Ešte stále mám dve, ale už len dva víkendy a budem mať len tú v office. No a prišla som domov a po nejakej dobe som si kúpila fľašu červeného. Sadla som si do našej obývačko-kuchyne a zobrala môj krásny lacný vínový pohár z K-martu (vyzerá ale veľmo pekne) a naliala si víno. A premklo ma šťastie. A došlo, mi že si tu vlastne budujem môj starý slovenský život. Akože prídem domov z kancelárie, dám si vínčo  a oddýchem si. “Tak to si mohla zostať aj doma ty koza.” Lenže som nemohla. Doma som mala akokeby všetko nevyhnutné – myslím materiálne, ale veľa som sa toho už neučila. A bola som “restless.” Nepokojná. Niečo ma žralo. Ako keby som čakala len na starobu a potom smrť. To je dosť protivná predstava. 

A tu, tu nemám nič. Nemám majetok, len auto. Nemám kariéru, len nejaký záprdok. Nemám rodinu, len tú čo si možno raz vytvorím. Nemám tu veľa priateľov, myslím takých skutočných. A je to strašne vzrušujúce. A môžem ísť do vody kedy chcem (nie, nemyslím bázen) a počasie nie je zlé:). Čo bude ak to raz všetko vybudujem? Budem sa nudiť znova? Neviem. Hádam do vtedy budem mať nejaké krpce, ktoré mi nad tým nedovolia premýšľať. Ale dovtedy mám definitívne čo robiť. No a lifestyle je tu navždy. Nemôžem odísť od oceánu. Nemôžem. 

To ma privádza k vode. Ten posledný randič, ma ukecal ísť po mesiaci surfovať. Mala som mesiac prestávku. Predchádzalo jej frustrujúce obdobie, kedy som v priebehu 2 týždňov bola asi 10x surfovať a chytila som jednu vlnu. Jednu. Ale som si povedala, že ani za čerta neprestanem. Isto. Posledný krát keď som išla – že len tak nachvíľu – mi tresol môj vlastný board – tá vec ktorú mám rada – tak on mi tresol do tváre. Proste ma zomlelo (asi 3x) a počas toho som dostala po líci. Tak som potom na tú dosku nejako vyliezla, a ledva dýchajúc som zamávala na nejakého surfera čo pádloval asi 20 -30 m odomňa… (keby som náhodou omdlela)

Pádluje ku mne.. “Si v pohode?”

“Nie!”

Prišiel bližšie a odprevadil ma aj s mojím zradcom (boardom) na pláž. 

“Vďaka.”

“Nie je začo.” Milý chlapík. 

Každopádne sme boli v nedeľu surfovať a nebolo ani vánku. Skvelé. A prvá vlna, čo sa ku mne približovala bola moja. A potom ďalšia. A  potom jedna dlhá. A potom jedna väčšia a stmršia. A potom mi začali drkotať zuby a odliv sa začal prejavovať nepríjemnými strmými vlnami, tak sme išli. Ale super nový začiatok.

Škola

Takže do Austrálie som prišla plná nadšenia, že si teda urobím toho Mastra v účtovníctve. Študujem v Brisbane, čo je asi 1 h 20 min vlakom z Gold Coast. Prvé týždne som sa vo vlaku učievala. Potom ma to začalo dobiehať. Únava. Nebola som schopná sa sústrediť. Zaprisahávala som sa, že si idem čítať skriptá, poznámky, rátať príklady, vždy som skončila čumieť do blba, alebo na mobile.

Potom som to zvyčajne vzdala a zaspala som. Škola je pritom celkom zaujímavá, hodiny vcelku interaktívne, učitelia používajú videá a počas trimestra musíme vypracovávať zadania čo nás núti pracovať počas celej doby. Ja som dopadla tak, že zadanie z účtovníctva som uploadla do systému v poslednej minúte. Z profesionálnej komunikácie to bolo podobne.

No a potom záverečné trimestrálne skúšky? Na kvantitatívne metódy som sa celkom dobre pripravila a poňala som tak 70% učiva. Ale väčšina otázok bola z tej poslednej polovice. Keby stratím jeden bod, tak neprejdem a opakujem predmet. A platím 2000 dolárov :-). Paradoxne som celkom dobre obišla z účtovníctva na ktoré som sa dosť kašľala. Pred skúškou som ale bola vystrašená po skúške z kvantitatívnych metód, tak sa mi zrazu dalo lepšie sústrediť :-).

Podstatné je, že pokračujem 🙂

The state of digital – ackoška zo školy

Práca..

Kedy som vám naposledy písala? Koncom apríla. Určite viete, že neľúbim pracovať v bare. Cudzí ľudia ma oslovujú láska a nemala by som sa počas práce pozerať na mobil (vážne? koľko mám rokov?). A hovoria mi, kedy mám ísť na prestávku. Brr. Veľký krok spät. Možno som bola len rozmaznaná.

No, každopádne všetko zlé je na niečo dobré a manažér ma raz naštval tým, že som dostala len tri šichty. Tak som si povedala, že ak bol niekedy čas sa posunúť ďalej, tak to bolo vtedy. Tak som napísala kariérnej poradkyni ku nám do školy s prosbou pomôcť mi s mojím životopisom. Dali sme si osobnú konzultáciu a vyšlo mi z toho, že si mám na pár mesiacov nájsť neplatenú stáž. Aby som získala skúsenosti. Kontakty. A krajší životpis. Tak som si prosím pekne upravila CV, spravila si zoznam firiem, nahodila sa do business casual a išla si vytlačiť životopis. A zistila, že nemám peňaženku. A to znie nepodstatne, ale podľa mňa to bolo. Zabila som 10 minút tým, že som utekala do bankomatu vytiahnuť peniaze bez karty (ešte že Máriovi ukradli peňaženku, inak by som o tejto fantastickej možnosti nevedela) a asi ďalších 15 som zabila cestou dom. 

Prvou firmou na zozname bola jedna personálna agentúra. Že sa na začiatok trochu posmelím niekým, kto by na mňa mohol byť milý. Ani za čerta som tú firmu nevedela nájsť. No a vtedy prichádza ten inkriminový moment – keď sa v časopriestore stretli dvaja ľudia, ktorí sa stretnúť mali. Po chodníknu pred budovou kráča pán okolo 60ky? (stále netuším koľko má rokov). 

“Dobrý, potrebujem vašu pomoc.”

“Veď ty si stratená, odkiaľ si?” –  povedal položartom

“Zo Slovenska.. Hľadám túto spoločnosť a ukázala som mu adresu a názov v mobile.”

“Ukážem ti kde to je.. Na čo tam ideš?”

“Hľadám si stáž.”

“A čo študuješ?”

“Účtovníctvo.”

“Prečo si nenájdeš normálne platené miesto?”

“Nemám skúsenosti a s mojimi vízami..”

“Ja ti možno môžem dať job.. koľko hodín stáže potrebuješ vykázať škole?”

“Nepotrebujem nič vykazovať, robím to pre seba. A vy tu pracujete?”

“Ja som správca tejto budovy a ďalších 20 na Gold Coast.”

“Aha.”

Ukázal mi, kde je jeho kancelária a povedal, že sa mám vrátiť po tom čo hodím pokec v personálke, ktorá bola kúsok od jeho kanclu. Tak som aj urobila.

Môj budúci boss povedal, že mám ísť do zasadačky. Zavolal do nej aj nejakú pani, bola Aziatka, ale skôr ostrovanka (tak to mám v hlave ja – Suzette je z Filipín:-)).

“Tak, môžete sa dohodnúť.” Vytresol na nás. 

Pani na mňa pozerala ako teľa na vráta. 

“Troch spontánne, čo?” Vypadlo zo mňa a zasmiala som sa. 

“No tak povedz niečo o sebe” – povedal pánko. 

Tak som povedala, čo študujem, čo som robila pred tým a asi ešte niečo, neviem čo. 

Stred rozhovoru si veľmi nepamätám, bolo to niečo o flexibilite a že začneme na 20 dolároch za hodinu a neskôr uvidíme.  To bola streda. V piatok som začala. Pracujem teda pre Property managera a hlavne je pre jeho účtovníčku, čo spravuje trustový fond. 

A to bolo tak pred dvomi mesiacmi. A mám tú prácu rada. Je tam toľko čoho sa učiť. Z pohľadu účtovníctva, austrálskej legislatívy, daného biznisu, Angličtiny. Mám na starosti aj dvíhanie telefónov a dosť to nemusím, ale zlepšujem sa. Som tak neskutočne vďačná za to, že som dostala šancu. A keď sa ma ľudia pýtajú, ako som si našla tento job, tak s úsmevom hovorím, že na ulici:-).

Mimochodom, potom, ako som si našla tento job, začali mi v bare dávať štyri šichty. Plus škola. Tak je to vždy :-).

Tasmánia

Prečo? Lebo som o nej raz čítala vo Verneovke. 

Prečo vtedy? Potrebovala som vypadnúť. Raz som si bola zabehať a prišla som domov a nebolo mi po behu tak dobre, ako zvyčajne a premýšľala som, že som bez motivácie a že potrebujem mať niečo, na čo sa tešiť. A neminúť pritom majland. 

Bali… to si šetrím na Október:-) Snáď.

Fiji, Uluru, Japonsko či Nepál/Tibet, Nový Zéland.. to bude drahšie..  a na dlhšie.  No a Tasmániu som mala na zozname. Tak som pozrela letenku… okolo 200 dolárov. To je ako 140 eur… to tu zarobím tak za šichtu a pol. Tak som ju kúpila. 

Kde to je? Jeden slovenský človek mi napísal, že to znie ako rozprávková krajina, ale že nevie kde to je 🙂 Tasmánia je ostrov pod Austráliou a je to jeden z jej štátov. Najviac ma nej lákalo, že je tak trochu surová a nedotknutá. A chýbala mi taká tá útulná zima. Tu na Gold Coast je v zime trochu chladno a fakt to neznášam, lebo tu nie je kúrenie. Ale v krajinách kde je zima mávajú v domoch teplo a krby a tak. A potom som sa tešila ešte viac, lebo som si uvedomila, ako je tento kút sveta podceňovaný. “Kam ideš?? Do Tasmánie? A čože si vyviedla, že tam musíš ísť?” To mi povedal môj šéfino. 

Bola to jedna z naj dovoleniek aké som zažila. Spravila som trojdňový roadtrip naprieč ostrovom a po východnej strane. Absolútna pohoda. Len hudba, nejaké tie body na mape, ktoré som chcela stihnúť a len som šla a šla šla a zastavila, šla, zastavila, odfotila, šla ďalej a takto stále dookola. No a aj som jedla a spala – raz aj v aute. Každopádne to bolo absolútne uvoľnené, spontánne a krásne. A ľudia sa ma potom pýtali, či mi nebolo smutno a či ma to bavilo samú. No bavilo. Ja sa so sebou nenudím, vy áno? Oco mi hovorieval, že nuda je zrkadlom vlastnej hlúposti. A ja som bola možno hlúpa, lebo som sa chcela nudiť. Ale v dobrom. Chcela som len byť. Len ísť a ísť a ísť. Odporúčam. 

A teraz?

Ešte dva víkendy a končím v bare. Nedokážem opísať, ako sa na to teším. Nedokážem, tak to nejdem ani skúšať. 

Lebo nejde o to, že skončím nejaký job. Ide o životný štýl. Ak ma niekto zavolá na víkendový camp, nepoviem že pracujem. Poviem, že jasnéé! Že sa budem zobúdzať v rovnaké hodiny. Jesť v rovnaké hodiny. Milujem chaos a milujem rutinu. Prvé cez víkendy a druhé cez týždeň. Dokopy dva roky som nevedela, kedy je ktoré. Žiadna práca v noci. Po víkendoch… Proste chcem mať peace!

Predávam svoj byt na Slovensku. Plakala som. Už mi je to asi jedno. Viem, že je to správny krok. Sedieť na dvoch stoličkách dokázala len R….. 

A ostatné – akože vzťahy a tak… chcela by som mať partiu. A veľa dobrých kamarátov. Už mi je aj jedno či budem mať partnera. Chcela by som, ale som unavená z toho to riešiť a chodiť na rande. Chcem mať kamošky a kamošov a neriešiť výsledky.

Autorka si dovolila strihnúť selfie. Zahraničie a znížený prítok sociálnych interakcií spôsobuje nedostatok fotodokumentácie a treba mať nejaké materiály pre starobu.

 

Všimla som si, že keď sa sústredím na to čo je – aby som si robila prácu dobre, bola dobrá na ľudí ktorých mám rada a robila veci ktoré ma bavia, všetko je vlastne easy. Jasné, že budúcnosť príde a ja sa na ňu teda dosť aktívne pripravujem ako vidíte:-), ale ona príde tak či tak, nemusím o nej teraz premýšľať. Stačí na nej pracovať. Stále je to viac ako veľa ľudí robí. Dovtedy nech mi dá pani budúcnosť pokoj.  

Amen.

 

Ak chcete dostávať novinky o mojom živote v Austrálli, kliknite SEM a nechajte mi vašu emailovú adresu:). Dostanete tak zdarma aj môj e-book 7 dôvodov, prečo sa oplatí vypadnúť z domu – motivačné čítanie o tom, prečo je cestovanie super:)

Komentáre