O tom čo sa stane, keď je raz hotovo

Píšete si denník? A ak áno, pozeráte si staré zápisky? Ja si ho píšem – niekedy až dva krát za mesiac 🙂 – do macovskej aplikácie Day One. Sem tam si kliknem na zápisok spred roka. Alebo spred dvoch. Je inšpirujúce vedieť, čo som za ten čas zažila a čo som sa naučila. Alebo ma prefacká, ak zistím, že v nejakej oblasti stále riešim to isté. Inšpirujúce je to každopádne vždy.

Tak pred piatimi mesiacmi som mala dve práce a skúšky v škole. A kožu na prstoch tak zničenú z práce barmanky, že mi nefungovalo apple touch. Mala som tiež červený fľak pri ľavom oku a doteraz neviem prečo. Možno z vyčerpania a stresu. No a potom, asi pred tromi mesiacmi som jeden job skončila a začala riešiť predaj bytu a ďalší trimester a skôr než som mala prvý voľný víkend som už aj s niekým som randila. A hoci som vedela, že to nebude „on“, bolo nám strašne dobre. No svedomie voči mojej budúcnosti ma stále viac a viac mučilo.

No a potom, koncom októbra sa všetko vyriešilo.

Byt predaný. Skúšky druhého trimestra spravené. Vzťah, kde bolo niečo „off“ som uťala a on sa veľmi nevzpieral. V práci sa cítim celkom pohodlne. S mojou spolubývajúcou Maddie, ktorá vystriedala jeden pár plus jedno aroganenté hovädo spiace na gauči, sme sa stali veľmi blízkymi. Tak isto aj s Holanďankou Anne, s bývalou kolegyňou z baru. Cítim, že mám priateľov.

Keď k tomu prirátam voľné víkendy a päť dňovú rutinu po ktorej som tak túžila, môj život je pecka. Najskôr prišla eufória. Mám všetko čo som kedy chcela. Bola som šťastná. A aj stále som. Až na to, že som sa tento týždeň začala budiť v divnom rozpoložení.

Mávala som zlé sny a počas dňa sa mi niekedy chcelo plakať. Bez príčiny. Šialená žena. Samozrejme ma začínala prepadať panika a moje úbohé rácio začalo pátrať po vysvetlení. Okamžite som to chcela napraviť. Nevedela som ale prísť s ničím. A potom som si na niečo spomenula. Na mysli mi vytanulo slovo „doľahnutie“.

Raz dávno som ťukla auto. Niekde pri Nitre. S úsmevom som vystúpila z auta, zavolala políciu (ani neprišli), vyriešila som papiere pre poisťovňu a odtiahnutie. Chladná ako žula. Potom som si pekne sadla do autobusu na cestu domov. A rozplakala sa. To som ja. Niekedy mi to trvá. Efektivita je priorita. Až keď nie je kam ujsť, tak to na mňa príde. Som asi ako športovci, čo dobehnú do cieľa a revú od eufórie a vyčerpania 🙂 Doľahnutie je to správne slovo.

Odkedy som pred takmer dvomi rokmi vo februári prišla do Austrálie, všetko som riešila tak nejako za pochodu. Dve práce, presťahovanie sa doslova na druhý koniec sveta, škola, vzťahy s priateľmi (a časy keď som takmer žiadnych nemala), či vzťahy s mužmi…. všetko sa nejako dialo a často som mala pocit, že som uprostred chaosu. Ak sa niečo posralo, len som sa snažila mávnuť rukou, nebol čas to spracovávať. A myslím, že sa to začalo diať teraz.

No a keď moje divné rozpoloženie vrcholilo, dozvedela som sa, že môj nedávny randič asi s niekým už aj randí. A mňa zalialo teplo, ale také to hnusné, horúce a bolo mi tak ťažko že dovi. A uvedomila som si, čo som dávno tušila – že som človek čo bohvieako nezvláda emócie. Že problémom nie je, že ich cítim. Mojím problémom je, že vnímam ako niečo zlé, že ich cítim. Že to chcem vždy čo najrýchlejšie „opraviť“. A tá panika čo pri tom mám to len zhoršuje.

Nedávno som čítala knihu Power of Now. Teda môj mozog ju načítal. No a v tomto momente kedy som sa cítila akoby som mala v hrudníku žeravú guľu sa mi to všetko nejako spojilo.

Tá irónia ako sa nebojím byť sama so sebou a svojimi myšlienkami. Že sa nebojím ísť sama na dovolenku alebo sa presťahovať do inej krajiny. Ale vždy sa čo najdlhšie vyhýbam ťažkým rozhodnutiam. A ťažkým (úprimným rozhovorom). Že sa vyhýbam filmom, kde niekto zomrie. Že dokonca nepozerám animované filmy, lebo Leví kráľ ma príliš dostal (to je bohužiaľ dosť trápne, ale taká je pravda). Že keď ľudia hovoria ako milujú prvú fázu vzťahu a zamilovanosť, ja naopak zahlásim, že „to neznášam“. Ten pocit nekontrolovateľnosti.

Celý život som bola hrdá na to, že sa nebojím byť sama a som so sebou vysporiadaná. Ale vlastne som vždy pred emóciami utekala. Cítim sa nešťastná? Ujdem spať. Cítim prázdnotu? Idem medzi ľudí. Som nervózna? Kúpim si víno.

Ako som sedela v kuchyni zahltená emóciami, videla som z odstupu ako moja myseľ prichádza so všetkými tými sračkami, ktoré nám hovoria kamarátky aby nám bolo lepšie. „Je to hovädo.“ A podobne. Akoby veci proste nemohli iba „nekliknúť.“ Akoby som to nebola ja, kto s tým prišiel. Akoby som nevedela, že sme urobili správnu vec.

Každopádne, pred tým než sa spustili moje typické vzorce správania, to jest snaha nájsť racionálne vysvetlenie, ktoré uchlácholí moje ego (akože nie som horšia.. wtf, čo je to súťaž?), spomenula som si na  tú knihu.

Že jediný spôsob, ako v sebe nekumulovať všetky sklamania, krivdy či smútky, je prežiť ich. Neanalyzovať, nesnažiť sa dostať odpovede, proste tam len byť. A prišla som na to, ako sa tomu vždy vyhýbam. Vždy chcem svoju odpoveď. Keď mi ju nedajú (čo mi nedajú, lebo ja sa neopýtam), vymyslím si vlastnú.

Mám veľmi rada jeden anglický výraz – „it is what it is.“ Je to ako to je. Je to tak jednoduché. Nič viac. Žiadna dráma.

Povedala som si, že nemám čo stratiť. Že sa nejdem snažiť cítiť lepšie. A že ego idem vynechať z diskusie. Že to nechám tak.

Tak som sa moji pekní postavila zo stoličky, odšuchtala sa do izby a ľahla si. A cítila. Bolo mi tak ťažko, že som sa nevládalla ani len pohnúť. Keby ma chce v tej chvíli niekto zabiť, ani by mnou nehlo. Len som cítila tú obrovskú ťažobu a smútok a opustenosť, asi trošku žiarlivosti a hnevu a trpkosť, taký nejaký divný mix toho všetkého a bolo to tak nepríjemne príjemné. Niečo ako “bolí to, ale aj toto som ja”. Tá guča vo mne pulzovala a ja som sa snažila to len vnímať. Kde vlastne ten pocit presne je? Je to celkom haluz, že to cítime fyzicky.  Trvalo to nejakú dobu. Presnejšie asi 20 minút, myseľ by povedala:). 

A uvedomila som si niečo veľmi oslobodzujúce.

Ja som z toho nezomrela!:)) Yuchuuu.

Ani to vlastne nebolo také strašné. A prešlo to. “Tohoto som sa vždy tak bála?” Prišlo mi to absurdné. Ďalšia skvelá vec bola,  že som potom celkom ľahko zaspala. Keby spustím moje klasické overthinking, bola by som znova hore do druhej.

A vždy, keď sa ten pocit vráti a chcem „vymyslieť“ nejakú úžasnú stratégiu, tak si poviem  “Hej, nestresuj, je ti iba smutno / ťažko /…, to je ok.”  A nechám ten pocit tam, kde je. Zatiaľ vždy odišiel. 

Závidím všetkým vám, ktorí ste to vedeli už dávno :). Prečo ste mi to nepovdali? Že to nie je katastrofa cítiť sa zle? A nesmejte sa mi prosím:) A zároveň mi to príde ťažké cítiť samého seba vo svete, kde chce byť väčšina ľudí hrozne cool.

Niekedy mám pocit, že svet je plný zobmíkov. Baby ktoré všetky vyzerajú tak isto, ten istý make up, to isté obočie, tie isté mihálnice, podobné správanie, frázy, chlapi na jedno kopyto… Konverzácie o ničom alebo skrolovanie mobilu za stolom… Ľudia plní sračiek, muži čo surfujú a chytajú vlny, ale nevidím žiadnu vášeň pre oceán, len boostovanie ega. Spirituálne keci od človeka, ktorý vám klame do tváre. Hranie hier a playing it cool… Nech to ide do čerta. 

Som vďačná za každého jedného podivína, ktorý je naozajstný a hovorí čo cíti a čo si myslí. Prizná si, keď má niekoho rád a niečo sa ho dotkne. A prizná si sám pred sebou, že má niekedy zlé motívy a vie s tým pracovať. Ja nie som anjel, veľa krát samú seba načapem robiť zlé veci alebo dobré veci z nesprávnych dôvodov. Ale to je podľa mňa lepšie ako žiť ako automat a robiť všetko “správne”, no byť plný shitu.

Vo všeobecnosti, keď ma niekto zaujme, tak sú to ľudia u ktorých vidím, že „sú v kontakte sami se sebou“. Neviem ako to povedať inak. Proste že to nie je len telo s naprogramovanými vetami (cítim tu v Austroške dosť veľký vplyv USA). Verím, že u seba som celkom mala pokryté svoje myslenie, ale z časti som sa vyhýbala iným stránkam.

Tak či tak, MYSLÍM, že som pre tento moment cítila dosť a traz idem behať a idem to zaklincovať mainstreamovým prevedením mojej maličkosti – zo dňa keď som bola na dostihoch. Mua :-*

Ak chcete dostávať novinky o mojom živote v Austrálli, kliknite SEM a nechajte mi vašu emailovú adresu:). Dostanete tak zdarma aj môj e-book 7 dôvodov, prečo sa oplatí vypadnúť z domu – motivačné čítanie o tom, prečo je cestovanie super:)

Komentáre