O rozhodnutiach, aute a tak…

Tak som opäť raz týždeň vynechala blog. Lebo sama spracovávam čo práve prežívam a neviem tomu celkom uveriť. 

Asi som sa tak nejako rozhodla. Že tu ešte minimálne pár rokov ostanem. Možno navždy. Ak zarobím čo potrebujem. A úrady mi dovolia. Po tom, čo sme sa dozvedeli správy a zmene sponshorshipu a chytil ma homesick, bola som plná emócií a potrebovala som čas, aby som to spracovala. Všetko sa ukľudnilo a ja mám nový plán. Ešte nehovorím, že na 100%. Je to čerstvé. A zároveň výsledkom niekoľko týždňovej trpezlivosti.

Ona špekuluje čo ďalej, ja špekulujem. Vždy je lepšie špekulovať s niekým. Moja divoška Yoori.

Môj plán?

Študovať. Začať pracovať v danom obore a získať permanent residency. Veľmi preveľmi som všetko analyzovala a dostala som sa akurát tak do depky.

Plusy a mínusy pre niekoho fungujú. Pre mňa veľmi nie. Akoby aj mohli keď každé plusko a každé mínusko má inú dôležitosť. Aj tak je to len o pocite. O ničom inom. A keď som prestala premýšľať, tak som zistila, že som vlastne šťastná.

Možno neviem definitívne povedať, kde chcem žiť. Ale viem, čoho sa nedokážem vzdať. Tohoto tu. V čase najväčšieho zmätku, keď sa mi chcelo až plakať, bola mi jasná len táto jedna jediná vec. Nič iné, len táto jedna jediná…

Nevedela som si predstaviť, že sadnem do lietadla a poviem si, že sa už nikdy len tak nezoberiem s boardom surfovať na Greenmount, či Rainbow Bay. 

Že už nikdy s kamarátmi nesadneme do auta a nepôjdeme na Reggae night do Byron Bay. A ak mi niekto povie, že však sem môžem prísť na dovolenku.. ľudia, to nie je ani len vtipné. Pri predstave, že by som v tomto tu už nežila mi je neskutočne smutno. A ťažko.

A hoci mi veľmi chýbajú ľudia, miesta a jedlo z domova, často krát sú to ľudia, miesta a jedlá, ktoré zažívam pár krát za mesiac. Ale to, čo milujem tu, zažívam takmer denne. Takže naopak. Toto teraz vnímam ako domov a Slovensko ako perfektnú dovolenku. Amen.

Kúpila som auto. Som tu takmer na mizine, ale happy.

Auto som mala na pláne a jeho kúpa bola celkom jednoduchá. Kamarát mojich spolubávajúcich chcel predať auto. Za 1,500 dolárov. 20 ročné. Zelené.

Nemám rada zelenú. Okrem zelených očí a lesa. A írskych pubov. Na predmetoch ako steny, domy, autá, kachličky ju jednoducho nemusím. A nemám rada staré autá, lebo sú hranaté. No a mám 20 ročné zelené staré hranaté auto. A asi ho milujem. Koniec koncov mi nič iné neostáva:). 

Ešte nemá meno. No na svoj úctyhodný vek má slušnú klímu, je to automat a čo je pre mňa najdôležitejšie, má AUX výstup.

No takže k tej kúpe.. Títo juhoameričania, to vám je všetko jedna veľká rodina. Ak ste ich kamarátka, tak ste akoby súčasťou. Lucha, od ktorého som auto kúpila som videla štyri krát v živote. Dva krát triezveho. Po príchode ma vystískal. Po španielsky všetko okolo auta vysvetlil mojim spolubývajúcim. Ja som tam stála a usmievala sa ako nejaká hosteska. Sam (spolubývajúci) sa ma opýtal, či sa chcem previesť a auto vyskúšať. A ja že nie, že na čo, že vyzerá dobre.

Povedal mi, že som blázon a že ideme. A ja že dobre. Chcela som sa tomu vyhnúť, lebo tu v Austrálii sa jazdí naľavo. A všetko je naopak. Miesto smerovky sem tam zapnem stierače a tak. Jazda bola super, auto je tiché, udržiavané a vedela som, že také isté v tomto stave sa predávajú za 2,500 a viac.

Lucho mi nakoniec sám od seba ponúkol zľavu 100 dolárov. Tú môžem z veľkej miery využiť na pokutu 73 babiek, ktorú som nedostala ani 24 hodín po kúpe. Ak sa to dá nazvať kúpou. Pretože na aute už jazdím, ale Lucho mi stále neposlal číslo účtu a nemá zjavne čas ísť so mnou auto prepísať. Asi to je ďalší bonus byť súčasťou juhoamerickej rodiny. Dôvera. 

Moja prvá pokuta. Za parkovanie.

Sladká autová sloboda

No a aké to je? Mať auto? Za prvé, je to moje prvé ozajstné auto. Pred tým som jazdila na aute môjho vtedajšieho priateľa, alebo som si prenajímala. Teraz mám prvé svoje a je to super. Asi to niektorí nepochopíte (hlavne muži), ale ako prvá výhoda mi napadne, že ho môžem nechať špinavé, môžem si v ňom zabudnúť čo sa mi zachce, alebo ťuknúť nárazník a každý mi môže vyliezť na hrb:).

Ďalšia vec – surfing:). Keď chcem ísť surfovať ďalej od domu, nie som už odkázaná na nikoho s autom.

Som takto rýchla a spontánna. V Prievidzi funguje aj také že „však dobehni“.. či už pešo, alebo na aute. Tu to bola pre mňa katastrofa. Keď som sa chcela stretnúť s kamoškou, tak to bolo väčšinou o plánovaní vopred. Alebo som dúfala, že skôr skončím v práci, ktorú mám v centre a ešte stihem nejaký ten drink. Včera, som po dlhej dobe bola opäť súčasťou spontánneho sveta ľudí s autom. Padne nápad a o pár minút sa veziete. Po mesiacoch kedy som bola odkázaná na public transport si to veľmi vážim.

A posledná – milujem šoférovanie. Veľmi. Raz som sa dostala do bodu, kedy som ho nenávidela. Bolo to keď som sedela v aute štyri hodiny denne 3 – 5x do týždňa na tej istej alebo podobnej trase. Prosila som o zmenu.

V Paulovi mojej Márky, to bol chlap.. veľmi šťastnou ma robil, keď mi ho požičala ?

Potom som dostala na týždeň pauzu a pracovala som v mojej rodnej Prievidzi. Po týždni som sa nevedela ďalšej služobky dočkať. Teraz, po takmer štyroch mesiacoch bez šoférovania som bola pekne hladná chytiť volant, aj keď ustarostená systémom jazdy naľavo. Počas druhej jazdy som však bola celkom v pohode (ešte som šla so spolubývajúcim) a na tretiu som sa vybrala už sama. A bola to paráda.

Môj mindset, alebo ako mať naháku že v 31 začínam od nuly

Nemyslím od nuly vedomostne, alebo skúsenosťami. Tie mi niekto nevezme. Skôr myslím „spoločenským statusom“, alebo akoby som to nazvala.

Myslím, že jednou z najväčších lekcií, ktoré som pochopila do mojej 30ky, alebo počas nej, bolo robiť to, čo chcem ja, niečo sa páči ostatným. Nebáť sa robiť veci, ktoré navonok vyzerajú ako nepochopiteľné. Začať byť autentická a hovoriť veci tak ich cítim a nie akoby sa mali, alebo sa učia niekde na školení.

V prvej etape mojej 20 – 30 dekády to bolo začať robiť finančné sprostredkovanie. Toľko krát som si vypočula ako je to blbosť, ako sú všetci rovnakí klamári a podobne. Ale ja som to chcela robiť. Videla som v tom v zmysel a stále vidím. Keď sa to robí poriadne. A opäť – autenticky – bez naučených poučiek. Prvé roky som si svoj názor ale nevedela obhájiť. Až keď som sa to naučila, začalo sa mi dariť.

Ďalším skokom viery bola Austrália. Viem, že pred tým, ako som ako 29 ročná odišla a s vtedajším priateľom sme to oznámili okoliu, padali otázky ako „čo sa vám nedarí?“ Najlepšia reakcia bola (neviem kto to povedal) niečo ako „však máte byt, auto, dobrú robotu čo vymýšľate..“ A neľutujem. Som šťastná. Dalo mi to tak veľa. Ale… stále na sebe a svojom nastavení musím pracovať. Som človek ako každý iný a niekedy ma chytí pocit ako..

…všetci sú tehotní, vydávajú sa a ženia sa.. máš 31, čo keď bude neskôr neskoro?

…máš 31 a keď začneš študovať ako 32 ročná, skončíš ako 34 ročná.. fakt to chceš?

Takže. Čo s tým?

Takže áno – chápem, že treba robiť to, čo srdce hovorí. To už ale pre mňa nie je také umenie. Keď raz vsadíte all in na intuíciu a vyhráte, začnete tomu hlasu vo vnútri veriť. Lepšie povedané, už mu neviete prestať veriť. To ale neznamená, že rácio prestane otravovať a neskúša vám dávať limity. Vek. Očakávania ostatných. Porovnávanie sa s ostatnými. A ja to vypínam. Učím sa to vypínať. Pretože…

..to, že mám 31 neznamená, že si mám hľadať muža. A už vôbec nie, že by som sa mala vrátiť domov a usadiť sa tam. Mužov neviem ovplyvniť, viem ovpylvniť seba. A ak ho mám stretnúť, aj tak neviem na ktorom kontinente je, takže ako v poslednej dobe často hovorím „fuck off“ :).

To, že mám 31 neznamená, že do pár rokov budem neplodná. A keby aj áno, mám sa dať dokopy s prvým človekom, alebo dokonca debilom, ktorý sa chce ženiť? Takže fuck off po druhé:)

To, že mám hotového jedného magistra a dobré zázemie na Slovensku a mám 31:) neznamená, že môjmu profesnému vývoju je koniec. A že dočasne nemôžem robiť horšiu prácu. Takže ďalší vzorec, ktorý škrtám zo zošita ?

To by som zatiaľ mala k mojim démonom. Lebo viem, že nie som sama a tam vonku je kopec kočiek, ktoré majú možno dilemu čo so životom. A mama im povedala, nech sa konečne začnú správať ako „dospelé“. Alebo im kamoška povedala, nech sa nerozchádzajú s frajerom s ktorým to síce už dlhšie nie je ono, ale však on je fajn a ona už má vek na vydaj. Alebo ich už nebaví práca, tak sa chcú kvôli tomu „dať na materskú“. Bullshit. Všetko sú to hlúposti. Akí starí by ste boli, keby ste nepoznali svoj vek?

Pozdravujem z Gold Coast ?

Zdieľať:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

Si ambivert? Čo to pre teba znamená?

Ambivert je niekto, kto sa nenachádza vyslovene na jednej strane škály extrovert vs introvert. Napríklad niekto, komu v teste osobnosti vyjde 55% introvert alebo 55%

Keď chceme slobodu

Pamätám si na momenty, kedy som sychravé jesenné či zimné večery na Slovensku snívala o tropických plážach. Dokonca som jedny Vianoce strávila tým, že som

Pre zlepšenie vašej užívateľskej skúsenosti používame súbory cookies