Moje Melbournské Dobrodružstvo

Moja šéfka tu v Austrálii pár týždňov dozadu na svoj FB zavesila jedno múdro v tomto duchu – ak chceš mať šťastnejší život, vždy maj pred sebou nejakú cestu, na ktorú sa tešíš. Tak som si bookla letenku do Melbourne a minulý týždeň prišiel deň D.

V pondelok ráno, keď som cestovala na letisko, napadlo mi, ako som sa zmenila. Nespomínam si síce, že by som sa niekedy rada balila, ale aspoň som k tomu pristupovala zodpovedne. Premýšľala som, či som na niečo nezabudla. Ak nebudem mať dosť miesta, čo vezmem a čo nie? Niekdy som si priebežne robila zoznam na papier. Teraz sa mi to nechce. A som v ťažkej pohode:)

Skoro ráno... ticho...

Surfers Paradasie skoro ráno… ticho…

 

Aktuálne sa zvyknem baliť večer pred cestou (niekedy aj pár hodín), či ide o trip na 3 dni, alebo na 3 mesiace. Či sa nebojím, že na niečo zabudnem? Veď nikto nezomrie:) Moju kedysi zodpovednú prípravu som eliminovala na jediné 3 dôležité predmety: platobnú kartu, mobil a pas. Ak máte toto, máte všetko. Funguje to. Ako keď idete lyžovať do Rakúska a večer o siedmej pred cestou zistíte, že netušíte, kde sú vaše lyže (alebo tušíte, ale neviete sa k nim vtedy dostať:)). Vtedy funguje napríklad tá karta v čarovnej kombinácii s požičovňou lyží:). Čistý magic.

Potom príde čas myslieť na iné dôležité veci ako napríklad foťák, ktorý som tento x takmer zabudla (ďakujem Lucka:-*). A neviem úplne na čo som myslela, keď som sa o 5 ráno dobaľovala, ale z kozmetiky som si zobrala len linku na oči. Keď som ospalá, s mojím mozgom nie je reči. Make upu som sa na pár dní v mojej mysli hneď ochotne vzdala, s krémom to bolo ťažšie, takže tá karta mi opäť raz pomohla:).

Záver: chodím na cesty raz tak zle pobalená ako kedysi, ale raz tak pokojná a šťastná. A mám ľahšiu tašku :).

Cestovanie a motýle v bruchu…

Som na letisku pred odletom do Melbourne. Áno, som zvedavá na nové mesto, ale pravdupovediac, necítim to pravé vzrušenie. Chvíľkami mi napadá, koľko asi tak miniem, čo tam budem jesť a ako tam funguje doprava. Aj keď som ľuďom okolo odpovedala na otázku či sa teším „jasné, jasné, teším..“

Stojím v nejakom obchode na letisku a pozerám si aké majú v Austrálii časopisy.. Ako všade inde.. Ženské plátky plné reklám, záhradkárske, bývacie, šport.. A-ha Surfing life.. Listujem.. obrázky, rozhovory… 11 dolárov.. skúsime. Ešte pred odletom som zhltla pár strán a našla som toto (pod obrázkom je preklad)…

 

„Musíš skúsiť a zažiť všetko, čo dané miesto ponúka, žiadne výhovorky. Stretni toľko ľudí, koľko môžeš, chyť toľko vĺn koľko môžeš, zjedz toľko jedľa, koľko vládzeš, surfuj dovtedy, kým tvoja rashe nekrváca, choď do každého jedného baru, ktorý uvidíš, spievaj a tancuj a zaži plnú chuť miesta kde si, nech to je kdekoľvek. Keď sadneš na svoj let späť domov, mal by si byť tak rozbitý, že sa roztečieš do svojej sedačky a neostane v tebe nič, len mozog plný epických spomienok, ktoré ťa budú zabávať navždy!“

Keď to čítam v Slovenčine, príde mi to, že toto asi nie je trip podľa chuti každého človeka, ale podľa mojej teda áno:). Vždy som mala na dovolenkách tieto tendencie a niekedy som sa cítila nepochopená 🙂  „Prečo si neoddýchneš, mala by si sa poriadne vyspať…“ Logicky mi to dávalo zmysel, ale bolo jedno aká unavená som bola – keď som to aj skúsila, prehadzovala som sa v posteli a premýšľala som, o čo všetko asi tak prichádzam a čo robia ľudia, ktorí sú hore… Myslela som, že som zle. Ale nikto nie je zle, každý je len iný. S týmto vedomím – vedomím, že existujú aj iní ľudia, ktorí sú ako ja a dokonca majú oprávnenie písať do časopisu! – som sa dostala do stavu neuveriteľného tešenia sa. “Nemusím sa ovládať, správne jesť a spať, možem to dať na maximálku. Cool!“ Uľavilo sa mi.

Ďen 1. – príchod:

Do Melbourne som prišla na obed. Zložila si veci na hosteli. Dala som si na recepcii nabiť mobil a zatiaľ som šla dole do baru na pivo. Mala som so sebou môj nový a rovno obľúbený spomínaný časopis. Časopisy nečítam, ale tento sa po rokoch – po Fifíkovi – prebojoval do môjho srdca. Čítala som článok o surfovaní a lifestyle na Srí Lanke a chlipkala pivo, keď som asi na 1 sekundu zdvihla zrak. Tmavovlasý mladý muž, ktorý tam bol ešte s ďalším človekom sa ma spýtal, či si chcem prisadnúť. Správna odpoveď zvedavca? Jasné, že chcem:).

Boli to francúzki Kanaďania a boli celkom vtipní. Aj by som spomenula niektoré hlášky, ale ako moja Majka hovorieva – „to bol situačný humor, vtedy to bolo smiešne…“ Tak či tak, títo milí ľudia si šarmantným spôsobom robili srandu z toho, že nemajú peniaze a nemôžu si dovoliť chodiť do barov či reštaurácií (reakcia na moje „poďme niekde von“). Opýtali sa ma, či chcem ísť s nimi piť víno do parku. Človek sa vyberie na druhý koniec zemegule… Do mesta, ktoré je dlhodobo jednotkou na svete čo sa týka životného štýlu a úrovne. A aj tak tam trávi večer, akoby bol v Prievidzi… (a tým nikoho neurážam, ja mám rada večery v prírode). A ja v rámci mojej “yesman” fázy (šikovný film s Jimom Carreym) som odvetila yesss!

V skratke – pred týmto vrcholným kultúrnym zážitkom – sme chvíľu pobudli u nich na apartmáne (len pred týždňom opustili backpackers ) – vínko, výhľad, hudbička, rozhovory.. proste paráda.

Pásiky ma rozširujú, ale sa mi páčili a pekne ladím s budovami…

Neskôr večera v backpackers – chlapci sa postarali

Pri rieke.. Najväčší kamoši

Deň 2. –  Pláž St. Kilda, centrum Melbourne, plánovanie tripu, Amíci

Ráno som sa dosť rozbitá vybrala na pláž St. Kilda.. malo to trvať hodinu chôdzou.. Trvalo to 2. Doslovne som pochopila čo sa hovorí – že je jedno ako rýchlo kráčaš, keď ideš nesprávnym smerom. Ja som šla asi 20 min zle. Lenivá využiť dáta + Google maps, veriac vo svoj orientačný zmysel. Zlyhal. Chvíľami som mala pocit, že na tú pláž nikdy neprídem. Že tá pláž možno neexistuje. Že je to len legenda. Keď som zbadala more, uľavilo sa mi. Bola som smädná. Dala som si pivo za 13 dolárov a užívala dňa. Do vody som nešla. Melbourne je nádherne mesto, ale čo sa týka pláže.. nuž, keď tam príde dievča z Gold Coast, nemá toto mesto veľmi čím ohúriť. Ale bola som rada, že som šla a videla na vlastné oči.

Farebnú verziu fotky nájdete na mojom igrame

 

Po obede som začala plánovať trip. Zistila som, že v Melbourne sa síce nedá surfovať, ale okolo mesta je pár miest, kde to ide. Dostala som od kanadského kamoša tip na mesto Torquay. Fotky z Googlu ma jednoznačne presvedčili, že treba ísť do toho. Kamarát z Gold Coast ktorý tam bol, ma cez messanger s plným entuziazmom podporil, keďže sa tam nachádza jedna z najslávnejších surferských pláží na svete – Bells Beach. Jediné čo ma trápilo bolo, koľko bude stáť cesta. Vybrala som sa na stanicu zistiť info. $ 23 spiatočný lístok… keď som si porovnala výsledný zážitok s 13 dolárovým pivom, tak je asi jasné, že som ho rovno kúpila. Potom som sa šla motať:-)

Motať sa v Melbourne je farebné a krásne motanie

 

…pofľakovala som sa sama po meste a pri prechode pre chodcov sa dala do reči s cudzincom z Reunion Island (fr ostrov v indickom oceáne), išla s ním na drink… Prišiel mi trošku čudný a to som celkom otvorená hlava, takže po jednom drinku som sa musela ponáhľať…

…motala som sa potom znova sama a vrátila sa späť do baru na hosteli. S pohárom červeného, mobilom, pohárom vody a mojím časákom som sa tmolila ku kreslu a mala som plné ruky… Človek sa mi prihovoril či chcem pomôcť. Nechcela som, ale zoznámili sme sa. Američan z Utahu, žijúci na Floride, lyžuje, surfuje, cestuje. Rozhľadený a pokorný Američan, podľa mojich skúseností rarita. Bol tam s ďalšími 2mi. Pýtali sa ma okrem iného, čo si myslím o Američanoch. Musela som zaradiť vysoký stupeň diplomacie, ale prekukli ma. Jeden sa najskôr obraňoval, ale celkom rýchlo uznali moju pravdu. Mali svoje vlastné skúsenosti so svojimi spoluobčanmi. Ktorí sa ma napríklad dokážu opýtať, či je Slovensko v Rusku. Na druhej strane, videli sme „aj múdry schybí“, takže my Slováci tiež nemôžeme súdiť:). Cestovanie je okrem iného liekom proti ignorancii, aspoň títo 3ja tak vyzerali.

Bola s nimi zábava a boli odhodlaní zabávať sa dlho, keďže o 4 ráno odchádzali na letisko a vyhodnotili si to tak, že spať sa neoplatí. Pofotila som zároveň nočné Melbourne…

Deň 3. – Moje dobrodružstvo v Torquay

Ak som vždy hovorila akí sú Austrálčania milí, stretla som típka, ktorý sa snažil naštrbiť moju vieru. Ale nepodarilo sa mu to, percentuálne sú neskutočne pohodoví ausíci nad frfľošmi stále ťažko v prevahe. O tom neskôr…

Vybrala som sa teda do Torquay vlakom  a potom som prestúpila na bus. Už zo samotnej cesty tam aj spať som mala radosť, ked’že som videla krásne scenérie a dostala som sa hlbšie do krajiny.

The Girl On The Train – Aussie version – prisahám, že som v tej ružovej fľaške nemala vodku :-)))

 

Poznáte tie scénky (napríklad zo Simpsonovcov), keď prídete na miesto, kde nie je takmer nič? Akurát sa tam kotúľa kotúč sena? Taký pocit som mala, keď som prišla do Torquay. Začala som pochybovať o svojom úžasnom nápade. Po 2 hodinách cesty sa ale nemôžete hneď vzdať, takže potrebujete zistiť informácie. A kde sa dá toho najviac dozvedieť?  V krčme. Žiadnu som ale nevidela, videla som len niečo medzi kaviarňou a barom. Tak som tam vošla, dala si Coronu a začala vyšetrovať čo a ako. Pláž na ktorú som chcela ísť bola tak hodinu chôdze, fasa. Board si môžem požičať hneď za rohom a môžem si zavolať nejaký van či čo, ktorý ma tam odvezie. Super 🙂

Išla som „za roh“ požičať si board. Žiadny pre mňa nemali, len pár veľmi krátkych, na čo sa zatiaľ necítim. Ujo ma poslal do ďalšieho obchodu kúsok od pláže, asi 15 min od jeho obchodu. A tam bol on… Protivák. Asi 55 ročný…

„Čo si želáme?“

„Chcem si požičať longboard, asi tak 7.6 ft dlhý“

„To nie je longboard.“

„Podľa mňa je to longboard, každopádne ja som nízka, takže pre mňa to longboard je.:). Ako ďaleko chôdzou je Bells beach?“

„Bells beach? Good luck.. asi tak 45 minút. A už si niekedy surfovala?“

V mojej hlave – wtf, to je debil

„Áno.. počula som, že sa tam dá za 5 babiek odviezť nejakou prepravou.“

„O tom som nikdy nepočul..  A na tvojom mieste by som šiel sem dole na pláž, pretože na Bells Beach sú vlny okolo 6 ft…“

„Ja som pozerala Swell net a písali že 2-3..“

„A-ha, takže ty vieš všetko a ja nič…“

Moja hlava  – to je hovädo…

„To som nepovedala, len hovorím čo bolo na Swellnete a chcem vedieť čo a ako..“

„Ja ti hovorím, choď len sem dole..“

Surfboard čo mi dal nebol ani náhodou taký dlhý ako som chcela, bol kratší, ale nevedela som sa dočkať, kedy mi ujo zmizne z dohľadu, tak som brala čo mi podal a išla… na pláž tam dole. Žiadna Bells Beach, keďže čas a váha dosky v ruke nepustí.

Keď som prišla na pláž, uvedomila som si niečo dôležité. V momente, keď som zbadala všetkých tých surferov v rashes… (tie čierne oblečky čo sa nosia do vody:)) Že som vyše 1.000 km južnejšie od môjho subtropického Gold Coast a oceán bude mať asi trošku inú teplotu. V plavkách som bola len ja a ešte jeden blázon. Smiala som sa. Na sebe. A chíľkami od zúfalstva. Po hodine som mala dosť. Navyše som na tom krátkom boarde nevedela chytiť skoro žiadnu vlnu pred zlomením, keďže túto vec aktuálne ešte len vychytávam na mojom longboarde.. Ale čo už, stalo sa a pri písaní tohoto článku som už takmer úplne prekonala silnú nádchu a kašeľ:). Ale neľutujem:)

Poviem vám, celkom som sa tešila, že idem „domov“, akože na hostel plný cudzích ľudí:) Ale aby to nebolo také jednoduché, na zastávku som prišla presne v minútu, keď mal autobus odísť. A čuduj sa svete, už tam nebol… Takže som čakala na posledný spoj, ktorý šiel o ďalšie 2 hodiny… chvíľu som to dávala na zastávke, ale potom som sa vrátila do mojej prvej základne a dala ďalšiu Coronu:). A čítala skvelé interview so surfermi v nejakom úplne inom surferskom časopise, ktorý tam mali.

Zábava…

Posledný spoj som stihla a takto som sa tešila na sprchu, jedlo a civilizáciu 🙂

Takto vyzerá spokojný dobrodruh – zaprášene, strapato, ale šťastne 🙂

A či som splnila misiu? Do sedačky v lietadle späť do Gold Coast som si sadala unavená a spokojná. Nebola som fyzicky rozbitá ako z toho citátu, ale čo je dôležité, mala som pocit, že som čas využila naplno – zažila som nové chute, jedlá, miesta, ľudí, výletom mimo Melbourne urobila ešte niečo navyše a vďaka tomu všetkému som zažila pocit, ktorý mávam jedine vtedy, ak som „dovolenku“ prežila naplno – tešila som sa domov…

Komentáre