Čo sa deje a bude diať. Možno. Dúfam :)

Je 2:11 ráno a začínam písať. Kráčala som z práce k autu spolu s kolegom a prišla reč na to, že mám blog.

„Takže to máš normálne web stránku a tvoji priatelia a tak si to môžu čítať?“

„Hej, ľahšie sa mi to píše tu z Austrálie, keď ľudí čo to čítajú nemôžem na druhý deň stretnúť. Ale teraz poriadne nepíšem, dialo sa toho veľa, nestíham.“

Stále si hovorím, že ten ďalší týždeň sa k tomu dostanem a napíšem článok. Ale pravda je taká, že keby mám naozaj chuť, tak niečo napíšem. A nejako som chuť nemala. Lebo som nevedela čo bude. To vlastne hovorím posledné dva roky:) Ani teraz si nie som istá, ale minimálne viem, čo chcem a snáď všetko vyjde ako má. A tiež mám pred sebou dva dni voľna a hoci chcem ísť ráno surfovať, tak si asi potiahnem. A teraz idem písať. Takže čo všetko sa deje?

Presťahovali sme sa…

…do domu. Bývali sme na Nobby beach v rezorte Magic mountain. Bolo tam úžasne, no bývala som v izbe s Gabi z Brazílie. A hoci sa snažím nebyť rozmaznaná, tak pre mladú ženu čo prišla zo Slovenska, kde má trojizbák a jednu izbu vyhradenú len pre čítanie kníh je to veľký skok. A aj ostatní ľudia z nášho apartmánu cítili, že chcú viac priestoru.

Bazén na Magic Mountain ? Už bohužiaľ nie sme v kontakte

No a keď Samuel, ktorý vo Venezuele vyrábal drevené balančné boardy – malý drevený board, ktorý položíte na plastový valec a potom sa naň postavíte a snažíte sa ňom udržať (skvelé pre surferov)  – tak keď sa Samuel rozhodol, že to chce rozbehnúť tu v Austrálii a potrebuje mať svoj workshop, tak začala veľká debata o nájdení domu. Lenže nájsť päť izbový dom, za normálne peniaze, v tej istej lokalite nám neprišlo reálne. A stalo sa. Lenže…

Dom, ktorý sme si zamilovali podľa fotiek na internete mal jednu obrovskú nevýhodu. A tou bola malá izba s pilierom uprostred. Pri obliadke som ju nazvala mučiarňou. Celou. Hádajte kto v nej býva? Áno ja. A snažím sa využiť všetky svoje skúsenosti zo zariaďovaní bytu, aby som ju urobila peknou.

Môj prvý pilier. Moja opora v starobe.

Ako som sa dostala do mučiarne

Šoférovala som do môjho milovaného Byron Bay, kde sme sa s kamošom vybrali na výlet. Zrazu mi volá Samuel. Dala som ho na handsfree, konverzácie so spolubývajúcim nebývajú pikantné, že by som sa za ne musela hanbiť. Bolo to pár dní po obhliadke domu, ešte sme nevedeli, či ho dostaneme, ale vzhľadom na to, že nikto nechcel bývať v mučiarni sme sa dohodli, že do toho nepôjdeme.

Takže Samuel mi volá s tým, že realitka je nám ochotná dom prenajať (museli sme vyplniť formuláre ako keby sme žiadali v banke o pôžičku!). „Ale nikto nebude chcieť bývať v tej cele.“ hovorím mu. Všetko bolo na handsfree.

„Simona, chceš ísť študovať a potrebuješ peniaze na školu. Čo keby si platila len $70 týždenne, to by si mala super.“

„Sam tá izba je otrasná. To ani nie je izba.“

„Nie je taká hrozná. Pomôžem ti ju urobiť, bude to najcoolvejšia miestnosť v celom dome.“

„Saaam, chcem mať veľkú posteľ, ktorá sa tam nezmestí kvôli tomu sprostému pilieru! ! Ty choď do tej izby, keď si myslíš, že je v pohode.“

„Ale ja mám frajerku. Ja potrebujem veľkú postel.“

„Aj ja chcem veľkú posteľ.“

„Simona ty si single, nepotrebuješ veľkú posteľ na to, aby si mala sex.“

Kamoš sa začal smiať. Ja tiež. Dobrý trapas. Ale čo už ?

Najhoršie na tom bolo, že mi to dávalo zmysel. Myslím hlavne to nájomné :). Ale neplatím $70 ale $100 týždenne. Stále lepšie ako $150 ?

Nepovedala som mu definitívnu odpoveď. 

Rozhodnutie

Ráno som šla v Byron surfovať a ako som tak sedela na mojom bielom tátošovi, tak som sa zrazu usmiala a povedala si, že to vezmem. A mala som z toho dobrý pocit. Pomaly izbu vylepšujem a časom bude super.

Tak sme sa presťahovali z Nobbies na Mermaid beach (asi 15 min chôdze). Stále nádhera ?
Stolík pod telku bohvie odkiaľ. Ešte nemáme telku.
Kuchyňa na prízemí, kde bývam. Vlastne to nie je kuchyňa, ale dres a rýchlovarná kanvica. Naozajstná kuchyňa je hore ?
Naša divoká záhrada. Tá nás veľmi lákala…
Moja cela :-)))) a môj otrasný vankúš ako ho volá moja Márka:)

Škola

Do Austrálie som prišla pôvodne na tri mesiace, minulý rok vo februári. Nevydalo. Pred tým bola možnosť byť spoznorovaná zamestnávateľom a potom dostať permament residency. Myslím, že to bolo v apríli alebo v máji, kedy prišla bomba – správa, že tomuto je viac menej koniec a bude sa to týkať len niektorých povolaní.

Ostať v Austrálii po skončení work and holiday víz sa tak stalo výrazne ťažším. A ja, čo som bola celkovo zmätená, že či chcem ostať alebo ísť domov, som ostala zmätená ešte viac. Pretože ak som chcela ostať dlhšie, tak to chcelo viac úsilia a nevedela som, či to chcem. Navyše začínala „zima“. Mala som z toho všetkého celkom slušnú depku, keď sa tak spätne obzriem. Minule mi spolubývajúci povedal. „Bože, keď si mala to obdobie. Že jeden deň si bola totálne milá a ďalší si sa ledva pozdravila. Neznášali sme ťa.“

„Tiež ťa milujem. Ale hej ja viem, nebola som veľmi happy a muselo to byť so mnou ťažké.“

Riešením by boli študentské víza, ale ja som nechcela robiť to, čo to robí veľa ľudí – študuje päť rokov Angličtinu alebo lacné biznis kurzy aby tu mohli byť a pracovať 20 hodín týždenne plus zvyšok načierno! Štúdium len kvôli vízam. Roky. Dúfajúc, že si tu niekoho vezmú. Nie je to správne.

Navyše, hoci mám vysokú školu je mi tu prt platná a ja som nechcela robiť v bare po zvyšok života len preto, aby som tu mohla byť. Chcela som dlhodobé riešenie. Chcela som mať opäť dobrý job – dobre platený, kde sa môžem sebarealizovať. To mi tak veľmi chýba!

Výber zamerania

Premýšľala som nad psychológiou a účtovníctvom. Vyzerá to od seba dosť ďaleko, však?

A predsa, keď som v starých mailoch hľadala výsledok jedného psychologického testu zameraného na výber povolania, dávalo mi to zmysel.

Robila som si ho rôzne roky a niekedy mi vychádzali samé finančnícke veci ako finančný riaditeľ, bankár a podobne. A niekedy zase povolania ako psychológ. Tak som si povedala, že sa aspoň rozhodujem medzi správnymi vecami. A vybrala som si účtovníctvo. Lebo chcem mať prácu, z ktorej keď odídem, tak už na ňu nemyslím. A to by psychológia nebola. Poznám sa.

Povedzme si ale úprimne, dať $30.000 ročne za univerzitu som si nemohla dovoliť. Napísala som Monike do agentúry WSI, či vie o nejakom riešení. Povedala mi o Kaplan biznis school v Brisbane, kde ma to po štipendiu vyšlo polovicu.

Sama som medzi tým písala na univerzity a pýtala sa na možnosti. Griffith univerzita si ma uložila do mailing listu vďaka čomu som sa v septembri dozvedela, že majú tiež možnosť štipendia a tiež by ma to po štipku vyšlo ročne cca $15.000. A bola by to univerzita!:)

Začala som riešiť všetky papiere, preklady, motivačný list a pod. Bohužiaľ som sa minulý štvrtok dozvedela, že štipko nedostanem. Takže som sa vrátila k alternatíve Kaplan biznis school, čo síce nie je univerzita, ale Master of Accounting tam dokončím a môžem sa uplatniť kdekoľvek sa rozhodnem.

Výzva

Tento týždeň idem zaplatiť $6.000 za prvý trimester. Neviete si ani predstaviť ako často mi napadne, že som sa zbláznila. „Ty si neni normálna, doma máš všetko, dobrý job, priateľov, rodinu a tu robíš barmanku po nociach aby si si zaplatila ďalšiu školu. Ani nevieš či to finančne dáš…“ To je hlas krutého rácia.

A potom je tu ten druhý hlas „ticho, všetko sa dá, mne sa to takto páči, je to výzva ako sviňa a ak to dám, to bude pecka! Prachy nejako vyriešim. Ak niečo chceš, musíš riskovať.“ A toto ľudia, to je pekný all in! Môže sa stať, že doštudujem obor a všetko okolo víz sa zmení a ja pôjdem domov. Ako 34 ročná. Single. Bezdetná.

No a nad tým som tiež premýšľala. Že neviem či by som sa tam dokázala vrátiť. Že z nejakého dôvodu sa na Slovensku cítim nepokojne. Tu je to iné. A nemyslím tým pekné počasie, surfovanie a všetky tie príjemné veci. To je jedna vec. To je tá príjemná stránka. Ale…

… je to tu ťažké. To na instagrame nevidno. Napríklad ako sa rozprávam s nejakým opitým idiotom a musím sa tváriť, že mu nechem struhnúť facku.

Hrali ste niekedy sims? Tých panákov, ktorým musíte zariadiť dom, nájsť im robotu a vylepšovať im skilly? Poznala som cheat na to, ako si pripisovať peniaze, tak som im mohla na začiatku postaviť obrovský krásny barák a potom som už len vylepšovala ich osobnosť. Ale viete kedy ma to bavilo najviac? Keď som nepodvádzala. Keď som za peniaze ktoré mali k dispozícii kúpila malý dom a oni na sebe museli makať, aby ich povýšili v práci a zarábali viac a mohla som im barák vylepšiť a potom kúpiť lepší. A to ma baví.

Rásť

Je to ťažké, no hoci robím v bare a nie v kancelárii, veľa som sa naučila.

Šoférovať naľavo.

Asi tak milión slangových výrazov v Angličtine.

Robiť koktejly.

Že ľudia z Nového Zéleandu vyslovujú „i“ miesto „e“, takže keď si pýtajú pero, nepovedia pen, ale pin.

Asi tak tisíc vecí o surfovan a stále si  nepripadám dobrá.

Že do starých aút treba sem tam naliať vodu.

Že Toyota je nezničiteľné auto. Až na tú vodu.

Že Brazílčania a Juhoameričania sú dve rozličné kapitoly.

Že potrebujem k životu priateľov (vážne som si kedysi myslela, že nikoho nepotrebujem?!).

Pár španielskych výrazov.

Čo je to reggaeton. Musíš ísť dole keď naň tancuješ. Nehanbi sa.

Čo to o randení. Po ôsmich rokoch vo vzťahu som bola dosť mimo.

Stále menej a menej súdiť druhých.

Prestať sa hanbiť za to kým som. Budem vždy hovoriť škaredé slová, vždy budem mať rada víno a pivo a áno, mám rada sex. A čo? (Tu je mimochodom sex prirodzená téma!)

Uvedomila som si kopec vecí a nehanbím sa povedať po čom túžim. Chcem mať rodinu a krpce s ktorými budeme chodiť na roadtripy a môj muž ich bude učiť surfovať. A budeme šťastní že sa navzájom máme. Ak to nemá byť takto a nemám sa cítiť chcená, radšej ostanem sama.

Že neznášam výraz „mala by som“.

Že som stále mladá a pripadá mi šialené ako my ženy máme tendenciu robiť rozhodnutia lebo „už mám toľko rokov.“ Fuck off. Je to pre mňa to pravé, je to správne? To je jediná otázka ktorú by sme si mali klásť…   (vydať sa, rozísť sa, prestať sa na nejaký čas s niekým kontaktovať, kúpiť si dovolenku, ísť študovať.. ) A túto otázku sa nepýtam mozgu, ten je dobrý na počítanie a mechanické operácie, pýtam sa tej veci tam v hrudníku.

Víza

No a celý tento môj plán nemusí vyjsť. Lebo si idem predlžovať víza. A oni mi nemusia veriť, že chcem naozaj študovať. Môžu si myslieť, že chcem len ďalšie dva roky ostať v Austrálii alebo potom tu ostať :). Ale ja chcem oboje. Chcem naozaj študovať. A keby sa rozhodnem odísť z Austrálie a vrátiť sa do Európy – asi by som vzhľadom na jazyk skončila v Londýne, alebo žiť v Ázii, tak s tam týmto povolaním môžem ísť kamkoľvek. Podobne ako s barmanstvom:). Snáď mi uveria. No a potom je tu úžasná vzrušujúca vec.

Cestovanieee

Chcem ísť pozrieť domov. A veľmi sa teším. Oco mi dúfam uvarí hrozne veľa halušiek a moje brucho bude pár dní vyzerať akoby som bola v treťom mesiaci. Ale pred tým som sa rozhodla skrášliť si život cestovaním a nakoniec to vyzerá tak, že hoci odídem tak na mesiac z Austrálie, vlastne budem v Prievidzi len dva týždne :). Aj ma to mrzí, ale tak čo. Žijeme len raz a ja som zvedavý človek túžiaci vidieť všetko! Takže tu mám svoj plán na ktorom zakladám.

Cca 8. – 14.2. Taliansko s mojou milovanou Márkou ? a možno príde Maider. Alebo sa s ňou stretnem v Barcelone:)

14.2. – 22.2. Mallorca a potom Barcelona s ocom a jeho priateľkou a babami

23.2. – 8.3 Slovenskoooo – spravte mi párty, vezmite ma lyžovať, uvarte mi halušky, vezmite ma do Woodstocku keď budem po opici – Čierna hora a halušky:), tour de pub zakončená v tom hroznom Jantári, ktorý každý neznáša ale aj tak tam vždy nejako skončíme ? A áno, musím ísť aj do eska, vidieť ďalšiu generáciu maturantov a barmana Duška, ktorý tam je od mojej strednej a má s nimi nekonečnú trpezlivosť! Tak ako kedysi s nami ?

A tuším že uvidím aj jedno krásne čerstvé bábätko, ktoré sa po pár mesiacoch začne podobať na moju drahú kamošku s ktorou sme zvykli piť hradnú sviecu za papučou keď sme ledva mali občiansky :-* Ach.

Smutná stránka životného štýlu ktorý som si vybrala. Veľa zažívam a veľa premeškávam.

8.3 sa vydám na cestu do Južnej Kórei a uvidím moju Yoori ?

13.3. Gold Coast a 15.3. začiatok školy

Tak teda som včera v noci začala blog a teraz cez deň ho dokončievam. Dúfam ešte niečo zosmolím, kým sa vidíme naživot tam niekde pod Tatrami

Zdieľať:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Simona Šimková

Simona Šimková

Kouč, cestovateľ, motivátor, blogger...

Sociálne médiá

Najčítanejšie

Kategórie

K téme

Súvisiace články

Si ambivert? Čo to pre teba znamená?

Ambivert je niekto, kto sa nenachádza vyslovene na jednej strane škály extrovert vs introvert. Napríklad niekto, komu v teste osobnosti vyjde 55% introvert alebo 55%

Keď chceme slobodu

Pamätám si na momenty, kedy som sychravé jesenné či zimné večery na Slovensku snívala o tropických plážach. Dokonca som jedny Vianoce strávila tým, že som

Pre zlepšenie vašej užívateľskej skúsenosti používame súbory cookies