Úľava. Tak by som pomenovala čo sa vo mne aktuálne deje. Neľutujem absolútne nič čo sa v mojom živote udialo, aj keď som mala fázu, že som ľútosť cítila. Každé pochybné rozhodnutie prináša ťažobu, ak v ňom spätne nevidíme zmysel. Vyzerá, že ja som ho konečne našla.
Vyčítala som si, že som v mojom predošlom vzťahu bola tak dlho. Osem rokov. Stratili sme čas. Obaja. On je už našťastie ženatý s tou pravou (dúfam:) a ja si idem moje dobrodružstvo. Až na to, že to dobrodružstvo už nejaký čas nie je, čomu teda korona vôbec nepomohla. Každopádne je načase to zmeniť. K tomu sa dostanem.
Cítila som teda nejaký čas ľútosť a istú dávku hnevu. Zaujímavé mi príde, že som sa o svojich pocitoch dozvedela dva a pol roka po spomínanom rozchode. Asi to bude znieť bezcitne, ale v čase rozchodu som to nejako neprežívala. Asi to vo mne zhaslo už nejaký čas pred tým a mala som pocit, že mi toho neostalo veľa na spracovanie.
Neskoré dozvuky
To, že som v podstate dosť nasratá som zistila asi pred ôsmimi mesiacmi, keď sme sa so súčasným priateľom začali baviť o tom, že by sme spolu išli bývať. Najskôr ma to nadchlo. Potom som zistila, že mám totálne nervy. Pamätám si, že som ležala pri bazéne a premýšľala nad týmto spoločným krokom. Začala som si s úsmevom predstavovať, ako by sme si to zariadili a aké to bude. Asi o pätnásť minút na to som sa cítila nasratá ako pentagon a mala som chuť niečo hodiť o zem.
Začalo mi chodiť po rozume, ako sa budem niekomu prispôsobovať. A čo ak po pár rokoch zistím, že robím veci ktoré som vôbec robiť nechcela? Že žijem život ktorý som vôbec žiť nechcela? A budeme spolu osem rokov a ja zistím, že to nebolo ono?
A vtedy mi to došlo. Hnevala som sa. Lebo už ako dvadsaťjeden ročná som vedela, že chcem cestovať a vidieť svet. A ako dvadsaťdva ročná som sa našla vo vzťahu a o pár rokov sme mali hypotéku a žili si “normálny život”. A ja si tu teraz ako 33 ročná ležím na lehátku a premýšľam, čo všetko mi ušlo. Som pekne nasratá. Je mi to novinka, ale som.
Tento hnev som už spracovala. Základom bolo, že som sa o ňom vôbec dozvedela. A hoci som vtedy tušila, že som sa nehnevala na bývalého, teraz som si istá. Hnevala som sa na seba. Lebo ak máte sny a ciele, je len na vás aby ste si za nimi stáli. Nikto iný to za vás neurobí. Je to váš job. Nie vašej mamy, sestry, kamošky a ani frajera. Takže ak to poseriete, nezabudnite ukázať prstom smerom na seba. Nie na nich.
Ešte nie
Tak či tak, vtedy, pred asi siedmimi mesiacmi, som spoločné bývanie odvolala a môj drahý to veľkodušne rozdýchal. Sklamane, ale dal to (niekedy premýšľam, kto je tento človek a či je vôbec z tejto Zeme). A myslím, že som urobila dobre. Za celý čas v Austrálii som si nezažila bývanie, ktoré by sa mi naozaj páčilo, svoj vlastný dôstojný priestor. A viete koho to bola chyba? No moja, keby som veľmi chcela, mohla som nájsť niečo lacné s priestorom pre normálnu posteľ a skriňu.
Našla som si teda nové bývanie a priateľ mi pomohol so sťahovaním. Užívala som si to asi dva mesiace, aj keď som začínala tušiť, že niečo nie je ok. Po dvoch mesiacoch “shit hit the fan” (milujem tento výraz) a musela som sa z ničoho nič vysťahovať.
Po tomto fiasku s vtedy už mojím spolubývajúcim, som bola tak na mizine, že mi frajer musel požičať peniaze na zálohu a ja som znova začala robiť jeden krát v týždni v bare… Soboty od jedenástej večer do štvrtej rána.
Kto ste čítali nejaké moje predošlé blogy viete, že pracovať po nociach v bare je pre mňa veľké No No. Keby môžem, tak sa zložím. Ale taký je paradox ťažkých situácií. Keď sa chcete zložiť úplne najviac, je ten najhorší čas. Takže sa usmejete a idete si “fake it till make it”. Ďalší vďačný výraz. Tak som sa vypla. Nakoniec som teda aj tak bývala dva týždne u priateľa a bolo to bohovsky jednoduché.
Tí čo kvitnú v krízach…
Vyriešila som si ďalšie nové bývanie, robila soboty po nociach a dostala sa z najhoršieho. Vrátila peniaze, začala šetriť na vízový poplatok, kúpila nový matrac a posteľ, proste mala som na čom spať a život sa dostával do normálu.
Divné na tom bolo, že som bola svojím spôsobom šťastná. Bolo to ťažké, ale mala som toľko problémov, že som nemala čas sústrediť sa na ani jeden z nich až príliš. Nebol čas na žiadne depky či úzkosti. Viete, keď nemáte čas zamýšľať sa nad nesmrteľnosťou chrobáka a je to svojím spôsobom oslobodzujúce.
Pamätám si, keď sa nesmrteľnosť chrobáka začala vynárať opäť. Ležala som na posteli, na mojom novom pohodlnom matraci s memory foam, ktorý som kúpila na splátky a snažila sa si pospať pred mojou ďalšou nočnou šichtou. Bolo okolo pól ôsmej a vonku a aj v mojej izbe bola tma. A ako som to robievala asi tisíc krát denne, premýšľala som, koľko ďalších nočných budem musieť urobiť aby som našetrila na víza a mohla začať šetriť na augustovú dovolenku.
Plánovali sme so segrou a ocom týždeň v Chorvátsku, potom som chcela s mojou drahou priateľkou Máriou letieť do Španielska alebo Portugalska a prežiť zvyšené 2-3 týždne doma. Ha ha ha. Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch, však koronita.
Ak nemám problémy, nemám nič
No a prišlo mi na rozum, že už mi nebolo treba veľa. Vlastne už som mala na víza našetrené. Do toho sme tu v Austrálii začali panikáriť ohľadne koronavírusu a mne napadlo, že ho možno v ten večer dostanem od nejakého opitého študenta prskajúceho sliny na moje líco keď si bude objednávať lacný drink. Prvá vlna ťažoby.
No a vtedy mi napadlo, že ak prestanem robiť víkendy, naháňať peniaze a všetko vyriešim tak vlastne neviem čo ďalej. Že môj život je prázdny. Že nemám veľmi rada svoj job. Ale v ňom musím ostať (pane bože keby mi dal vtedy niekto facku), lebo robím v účtovníctve a pomôže mi to k získaniu Permanent Residency.
A potom som sa začala súdiť, lebo na instagrame sú všetci šťastní a ja by som mala cítiť radosť, že moje problémy su vyriešené a tiež byť šťastná. A ja som miesto toho začala cítiť strach. Zo samej seba. Ako bola vtedy tma vonku, cítila som, že sa stmieva aj vo mne.
Ľudia, ak ste niekedy uprostred boja medzi rozumom a srdcom, dajte na srdce. Rozum je vychcaný a vždy príde na to, ako vyhovieť srdcu. Ale srdce je dobré a naivné, ako malé šteniatko a ak sa naň vykašlete, ostane sedieť smutné v kúte. Nikto mu nemôže pomôcť len vy.
Niekedy sa zamýšľam, že by bolo ľahšie, keby som bola hlúpa, takže by ma moja myseľ neobťažovala s kalkuláciami ohľadne budúcnosti. Prišla by som domov, pustila si telku a nadávala na veci ktoré neviem ovplyvniť, aby som nemusela prijať zodpovednosť za seba. Svet by bol gombička.
Asi preto mám tak rada víno, pomáha mi trošku sa vychillovať. Nazdravie. Alebo by bolo dobre, keby necítim svoje pocity, takže môžem ísť vyslovene Matrixovým štýlom života, ciele, peniaze, hypotéka, kvartálne plány a tak.
Paradox
Austrália, ktorá vo mne kedysi evokovala slobodu, road tripy, dobrodružstvo, vlasatých surferov, tá istá Austrália vo mne začala vyvolávať úzkosť. A koho to bola chyba? No hádajte. Mojaaa! ?
Ako všetky moje drámy súvisiace s prežitím – s bývaním a peniazmi odišli, začala som vnímať čo ma žerie tam hlbšie. Že sa v práci necítim sama sebou. Že hoci mám v porovnaní s inými spolužiačkami tu v Austrálii dobrý job (asistentka účtovníčky), tak je to pre mňa mnoho rokov späť. Bože ak ma vyslyšíš, už ma nikdy neurob asistentkou, som v tom ako slon v porceláne.
Že mi chýbajú kamarátky. Ukrutne.
Že neznášam mať šéfa. Takého toho klasického z filmov. Potrebujem autonómiu. Povedz mi, čo treba urobiť a daj mi pokoj kým to nedokončím.
Že mi strašne ale strašne chýba môj starý job. Nie, nemyslím ten v austrálskom bare, ale ten slovenský, kedy som ani nevedela o tom že pracujem.
Že mi chýba pocit, že pracujem lebo chcem a nie len kvôli peniazom či vízam.
Že mi chýba cestovanie a nikde som nebola od Vianoc (trojdňový výlet asi 250 km od Gold Coast..)
A ten môj rozum stále premýšľal ako znásilniť moje srdce, to uskučané šteňa, ktoré začalo zabúdať na to, prečo sem prišlo. Ešte rok aj štyri mesiace v tejto práci a budeš mať 3ročnú experience in accounting a máš vyššie šance na Permanent Residency! A potom si MOŽNO budeš môcť robiť čo chceš, vydrž! A moje vnútorné šteniatko, ktoré je zároveň pirátom ostávalo smutnejšie a smutnejšie.
Ako ďalej?
Premýšľala som, ako prísť k zmieru medzi šťeňatom a.k.a pirátom a mojou mysľou.
Jasné bolo to, že do budúcna MUSÍM robiť niečo, čo ma baví. Musím. Chcem. Potrebujem. Inak ma drbne. Bez prepáčenia.
Bude to moje. Naše…
Budem v tom dobrá.. (tajný tip – „asistentstvo“ to nebude lol)
Zaujímam sa o to bez toho aby mi to niekto povedal.
Vedela som, že ma baví ma písať. Lenže písanie samo o sebe ma neuživí (aspoň nie dnes). Písavam ráno o 6.30 pred robotou, niekedy večer keď vládzem a vo voľnom čase po víkendoch. Povedala som si, že hoci z toho nejdú peniaze, aspoň si urobím svoj život krajším a užitočnejším, keď napíšem všetko čo viem o tejto podivnej krajine a pomôžem tým, čo sa sem chystajú. Sebecko-nesebecký dobrý skutok.
Premýšľala som nad tým, o čom najviac čítam a premýšľam a googlim. O čom sa najviac rozprávam s kamarátkami pri káve, ktoromkoľvek pohári vína, alebo aktuálne po whatsappoch.
Tak som tak premýšľala a premýšľala. Nad mojou kariérou a budúcnosťou. A potom som premýšľala nad svojou minulosťou. A hore a dole. Minulosť a budúcnosť. A zrazu sa mi to, čo mi chýba, prepojilo s tým čo ma baví a o čom premýšľam vo voľnom čase. Ľudia. Vzťahy. Motivácia. Ciele. Prečo robíme to, čo robíme. Za čím ideme. Čo nás ženie vpred. Prečo máme bloky. A prečo niekedy ideme celé roky zle, lebo sme si dali nálepku šťastie na nesprávnu hviezdu.
Premýšľala som aj nad svojím mileniálskym cieľom – ako zmeniť svet a dostať za to zaplatené. A nejdem sa za to ospravedlňovať. Snažila som sa byť normálna.
Každý máme svoju Severku
Môj posledný rok na Slovensku som pracovala ako školiteľka. Pred tým som 6-7 rokov robila finančné poradenstvo. Bolo to ťažké, hlavne prvé roky, ale hrozne ma to bavilo. To, že to bolo ťažké bol vlastne jeden z hlavných dôvodov prečo. Je sranda robiť veci o ktorých ostatní ľudia hovoria že sa nedajú. Videla som v tom výzvu a veľa sa naučila. Bolo to aj dobre platené, aj som mala dobrý pocit.
Bavila ma aj technická stránka veci (úroky, poplatky a podobne), no myslím že hlavným dôvodom prečo sa mi darilo bolo, že mi ľudia verili, lebo som sa s nimi bavila normálne. Akože ako normálny človek, nie ako robot v obleku v kostýme. Neznášala som používať naučené vety zo školení. Vlastne som sa ich neučila.
Verím, že človek musí chápať princípy a potom to všetko ide tak nejako prirodzene. Chvíľku mi trvalo kým som si začala veriť a hovoriť veci tak ako som ich cítila, ale stálo to za to.
Potom som teda pracovala ako firemná školiteľka vo finančo-spostredkovateľskej firme. Nevnímala som to ako zamestnanie či prácu. Bola to paráda. Tešievala som sa do kancelárie. Stále som mala aj svojich klientov a popri tom som jazdila po Slovensku a chodila na pobočky. Dávať feedback na obchodné stretnutia a pomôcť na nich ak bolo treba.
Keď nevieš, že robíš
Spoznala som tam Máriu a ktorou sme si hneď sadli. Pripravovali sme školenia, školili a pripravovali vzdelávacie materiály. Celá partia ktorú sme tam mali bola úplne top, skvelí ľudia, charakterní, inteligentní a vtipní. Úprimne, neviem či niečo také ešte zažijem.
Bolo to pre mňa tak prirodzené, že keď sme u Márii v altánku na Bzovíku pripravovali materiály v sobotu, bolo mi jedno, že je sobota. V aktuálnej práci mám nervy keď som tam o päť minút dlhšie.
Neviem ako vy, ale ak moju myseľ prenajímam za 25 babiek na hodinu a moje srdce je preč, pripadám si tak trochu ako prostitútka.
Zamýšľala som sa tiež, či mám nedostatok pokory. Ale podľa mňa ako blázon sa nezamýšľa nad tým, či je blázon, ľudia bez pokory sa nezamýšľajú nad tým, či nemajú pokoru. Pokoru mám. Ale moje šteniatko / pirát už toho majú plné zuby (pardón za tie metafory, no ako stredoškoláčka som pričasto pozerala Pirátov Karibiku)
A tak prišiel čas zmeny a rozhodnutí.
Nechcem znieť dramaticky, ale asi budem. Idem za vnútorným hlasom. Idem zohnať Jackovi Sparrowovi jeho Čiernu Perlu.
Chcem začať pracovať na svojom.
Chcem sa presťahovať. Vysoko-pravdepodobne do spoločného s priateľom. A časom možno do Byron Bay. A možno časom skončím doma. Som vo fáze, že mi je v podstate jedno, čo sa stane, ale niečo sa musí stať. Žijeme len raz. V tomto živote myslím.
A tadááá. Tá najväčšia novina.
Začala som nový kurz. Koučingu.
Strašne sa teším. Už som o tom uvažovala pár rokov dozadu keď som školila, ale nebola som pripravená. Hlavou som vtedy bola v Austrálii. Školila som viac menej pokusom, omylom a intuíciou. Nemyslím si, že to bola katastrofa, inak by som tú dôveru asi nedostala, ale naozaj sa teším, že moje skúsenosti môžem akosi upratať a získam štruktúru a nové informácie.
A jasné že mi napadlo to, čo napadne veľa ľuďom. Dnes je už každý koučom. Syndróm červených črievičiek. Pygmalionov efekt. Kúp si červené topánky, zrazu máš pocit že ich má každý. Premýšľaš, že si kúpiš modré volvo, všade ho vidíš. Ostrihaj si ofinu, a toľko báb s ofinami všade.
S koučingom to mám tiež tak. Idem na Instagram a všetci sú kouči. Toľko múdrosti všade. Ale viete čo? To isté som mala s finančným poradenstvom a našla som si na trhu priestor. Kvalita si vždy nájde miesto. Ak sa na to môžu dať ľudia ktorí nikdy neškolili, nepracovali vo firemnom vzdelávaní či nerobili one-to-one stretnutia s klientami a zamestnancami, tak svet znesie ďalšieho kouča, ktorého skúsenosť s prácou s ľuďmi predchádza teóriu. A to som ja.
O tom aký je rozdiel medzi koučingom a tým, čo som robila kedysi dnes hovoriť nejdem.
Ďalšou vecou z ktorej mám obrovskú radosť je, že budem opäť spolupracovať s mojou milovanou Máriou, ktorá je v tejto profesii tak dva roky popredu. Alebo tri, musím sa jej opýtať. Každopádne, máme v hlavne pár nápadov ktoré chceme riešiť a jeden skvelý projekt na ktorom už aj začíname pracovať.
Takže v najbližšej dobe budem zdieľať moje novonabudnuté vedomosti či inšpiráciu a veľmi sa na to teším. K téme Austrália teda pribúda ďalšia:).
Amen.
